Začalo to debaklom od Košíc, skončilo bronzom na Slovane

Aké mužstvo ste pripravovali na najvyššiu súťaž?

- Veľmi ctižiadostivé, pracovité, s chuťou potvrdiť oprávnenosť postupu do extraligy. Podarilo sa nám poskladať výborný kolektív, v ktorom sa dobre premiešala skúsenosť a prehľad s mladosťou a dravosťou.

Aký bol predsezónny plán?

- Už pred sezónou sa vedenie netajilo ambíciami postúpiť do play off, ktoré však vtedy hrali len štyri mužstvá. Nebola to jednoduchá úloha, ale dokázali sme sa s ňou popasovať.

Bolo výhodou, že pred vstupom do extraligy ste mužstvo dobre poznali?

- Do Martina som prišiel ešte v októbri 1991 na výpomoc k Eduardovi Giblákovi, ktorý mal vtedy povinnosti pri reprezentačnej osemnástke. Napokon som pri ňom v úlohe hlavného trénera ostal viac ako štyri roky, čo bolo aj na vtedajšiu dobu skôr výnimočné. S mužstvom som pracoval dlhšie, poznal jeho prednosti i slabiny. Spolu s vedením nám bolo jasné, že ak chceme hrať v extralige dôstojnú úlohu, do ktorej sme z národnej súťaže (I. SNHL) postupovali z tretieho miesta, musíme sa poobzerať aj po posilách.

Koho ste pre Martin získali?

- V prvom rade sme siahli po Karolovi Ondreičkovi, ktorý mal za sebou pôsobenie v Slovane a spolu s Mirom Chudým patrili k našim najskúsenejším hráčom. Z Dubnice sme získali najlepšieho strelca I. SNHL Mariána Uharčeka, z Púchova talentovaného Marcela Hanzala, z Považskej Bystrice Jána Zlochu. Zadné rady vystužil príchod ostrieľaného Buzášiho.

Do mužstva sa však už tlačila aj silná generácia martinských odchovancov.

- Vynikal najmä Peter Bartoš, vtedy mal len 20 rokov a pamätám si ako Fero Hossa veľmi naňho tlačil, aby po absolvovaní vojenčiny ostal v Trenčíne, ktorý mal vtedy s Košicami obrovskú silu. Na Petrovi mi imponovalo, že robil pre hokej maximum, po tréningoch ešte ostával na ľade a trénoval streľbu, cibril techniku i rýchlosť. Avšak takto by sa dalo hovoriť o mnohých chlapcoch. Mnohí neskôr prestúpili do najlepších tímov, vybojovali majstrovské tituly, hrali aj v reprezentácii. Spomeňme napríklad Dana Babku, Jara Töröka, Rasťa Rovnianka. Veľa však pre kolektív urobili aj ďalší chlapci, vekom ešte mladíci – Miro Kľuch, Braňo Stolárik, Jano Hodoň, Jano Zlocha, Miro Kráľ, pamätníci si iste spomenú na popradskú dvojicu Jozef Regec – Rudolf Fedor, no nezabudnúť netreba ani na Jara Hušeka.

Brankárskou jednotkou sa stal Rasťo Rovnianek, no vtedy skôr bránky strážili skúsenejší borci. Nemali ste obavy, či to zvládne?

- Rasťo nadobúdal ostrohy popri Petrovi Ševelovi a pred extraligou strážil chrbát aj Paľovi Švárnemu, ktorý s Košicami získal prvý federálny titul. Mali sme veľkú dilemu, či to ustojí, vedenie aj hľadalo skúseného gólmana, no po pár kolách sa ukázalo, že nebolo treba. Rasťo každým zápasom rástol, vychytal veľké víťazstvá, stal sa oporou. Samozrejme, prišli aj slabšie chvíľky, no v Jarovi Brňovi sme našli brankára, ktorý nemal problém, keď bolo treba, zastať jeho miesto. Rozumeli si, podporovali sa, pomáhali si, nebola medzi nimi žiadna nevraživosť.

Vaším trénerským kolegom bol Ján Frolo, ako ste si rozumeli?

- Skvelý človek. Naše vzťahy neboli len profesionálne, ale aj priateľské. Myslím, že sme sa veľmi dobre dopĺňali. A to isté platí aj o vedení. Spomínam si na manažéra Dana Rajčana, riaditeľa Ivana Šenšela, ktorý je teraz pri futbale. Hokeju výdatne pomáhal Martimex na čele s pánom Kostelným, v tejto firme sme mali veľkú oporu.

Pamätáte si na prvý súboj s Košicami?

- Samozrejme. Košice veľa v hokeji znamenali, patrili k federálnej špičke. Prehrali sme 2:7, ťažká bola najmä úvodná dvadsaťminútovka, v ktorej nám strelili štyri góly a bolo po zápase. Tvrdo sme zaplatili nováčikovskú daň. No neskôr sme aj ich potrápili, najmä doma.

Nepochybne to bola studená sprcha, ale neprepadli ste panike.

- To by bolo zlé, keby sa z jedného nevydareného duelu robili závery. Faktom ale je, že sme sa v súťaži pomalšie rozbiehali, prvá výhra prišla až v piatom kole so Spišskou Novou Vsou. Predtým sme získali len dva body za remízu na Slovane a doma s Nitrou. S pribúdajúcim časom ale išli naše výkony hore a body pribúdali, mužstvo sa v súťaži adaptovalo a postupne si získavalo rešpekt súperov. Každý musel s nami počítať.

Prišli aj veľké víťazstvá, porazili sme Trenčín a aj Slovan.

- Štadión sa otriasal v základoch, diváci boli ako vždy v Martine skvelí, súperom sa pred ich mohutným povzbudzovaním triasli kolená. A Slovan? To bola vždy motivácia samá o sebe.

Martin sa hneď v prvej sezóne dostal medzi najlepšie štyri celky, prvý raz si vyskúšal play off.

- Splnili sme cieľ, o ktorom hovorilo vedenie. Ja som bol opatrnejší, pred sezónou by som bral aj umiestnenie v strede tabuľky. Lenže keď sme sa vyšplhali hore, tak už sme pod čiaru postupujúcich do play off nechceli klesnúť. O prvú štvorku bol vtedy tvrdý boj, na chrbát nám dýchala najmä Nitra a v poslednom zápase základnej časti sme museli vo Zvolene vyhrať, čo sa nám aj podarilo.

V semifinále vás čakal Trenčín, v boji o bronz Martin narazil na Slovan. Aké to boli zápasy?

- S Trenčínom sme uhrali len jeden zápas, ale kožu nepredali lacno. Dukla mala fazónu, čo potvrdila aj ziskom titulu. Ani v súbojoch o tretie miesto sa s nami veľmi nepočítalo, každý čakal, že Slovan to rýchlo vybaví, čo mu napovedal aj prvý duel, ktorý sme prehrali 1:7.

Keďže sa hralo len na dva víťazné zápasy, séria sa sťahovala do Martina.

- Po pravde, mysleli sme si, že to bude náš posledný zápas sezóny. Ani ja som nepočítal, že sa ešte do Bratislavy vrátime. Mal som ísť po martinskom zápase so starými pánmi na majstrovstvá sveta veteránov do Švajčiarska, už som mal aj veci pobalené. Lenže my sme vyhrali 4:1, Uharček exceloval, strelil tri góly. Samozrejme, nikde som nešiel a zostal som pri mužstve až do konca.

Zápas mal aj zaujímavú dohru. O čo išlo?

- Stretnutie sledoval Július Šupler, historicky prvý tréner slovenskej reprezentácie. Jeho výber, pod hlavičkou béčka, cestoval do Fínska a zo sebou chcel zobrať aj štyroch – piatich našich hráčov. Vedel, že hráme o bronz, no veľmi nás prosil, aby sme pomohli. Chalanom to nebolo dvakrát po vôli, vedeli, že sú len náhradou za iných, no napokon išli.

Veľmi neštandardné, to by sa asi už dnes nestalo.

- To veru nie. Čo čert nechcel, na tom turné sa zranil Karol Ondreička, pri súboji ho nechtiac pichli do oka a už sme s ním nemohli počítať. A to bol líder tímu. Navyše ďalší chalani prišli z reprezentačného zrazu rovno na rozhodujúci zápas o tretie miesto, čakali nás v Bratislave. Cez všetky tieto útrapy sme sa ale dali dokopy. V kabíne sme trošku pošpásovali, vytvorili uvoľnenejšiu atmosféru, nechcel som, aby sme sa dôležitosťou súboja zbytočne stresovali. Naopak, my sme nemali, čo stratiť, opäť to mala byť jednoznačná záležitosť. Slovan po dvoch tretinách viedol 3:1 a každý čakal, že už dobre rozbehnutá zápas z rúk nepustí.

Lenže vy ste to nevzdali, čo sa dialo v šatni?

- Trošku sme s Jankom Frolom poprehadzovali formácie, stavili sme viac na útočenie, riskovali. Vyšlo to, chalani vyrovnali a doviedli zápas do predĺženia.

A potom prišiel rozhodujúci okamih. Aký bol?

- Dodnes to mám pred očami. Hrali sme už len na dve päťky. Uharček sa zdržal dlhšie na ľade, reval som naňho, aby išiel striedať, videl som, že už má toho dosť. Lenže potom sa akosi dostal k puku, popri Buknovi vyrazil do protiútoku, posadil ho na zadok, čím sme sa dostali do prečíslenia dvaja na jedného. Uhar to potiahol viac do strany, následne spätnou prihrávkou našiel Roba Krála a ten bez prípravy prekonal Micháleka. Bol to šok, štadión stíchol, my sme však oslavovali. Bola to radosť, ktorá nemala konca kraja, bol to najkrajší moment v mojej kariére.

Asi ste to predĺžené striedanie Uharčekovi nevyčítali?

- To bolo zabudnuté, vidíte, že v pamäti mi ostal jeho neskutočný brejk a gólová nahrávka. Mariánovi sa nechcelo brániť, no smerom dopredu bol niekedy nezastaviteľný. No ale sme si s ním aj užili, kadečo povystrájal. To ani do novín nemôže ísť. Samozrejme, hovorím to v dobrom a s úsmevom.

Poďme do súčasnosti. Martin je druhý rok mimo najvyššej súťaže. Nechýba jej?

- Martin bol už za mojich čias hokejovým mestom a všimol som si, že sa to nezmenilo ani potom, keď po finančných problémoch padol až do druhej ligy. To je obrovská devíza, na ktorej treba stavať. Veľmi vám prajem, aby ste sa do extraligy vrátili. Nebude to jednoduché, ale držím na diaľku palce.