MARTIN. Anna Horáková-Gašparíková, osobná archivárka prezidenta Tomáša G. Masaryka, o Jeršovovi, keď v septembri v roku 1968 zomrel, do vtedajšieho Života Turca napísala: „Odišiel náhle a s úsmevom z turčianskeho života, v ktorom tento ruský človek bol takou výraznou a zakotvenou osobnosťou, že nemôže vymiznúť z jeho skutočnosti...“
Vymizol. Pri jeho hrobe na Bystričke sa o polstoročie neskôr stretlo iba pár priateľov. Človek so širokým ruským srdcom, usmievavý, prajný, s typickou malou okrúhlou čiapočkou s výšivkou na hlave, ktorú volal „tibitejka“, sa akosi vytratil z pamäti.
Len si treba trochu spomenúť
A pritom ho môže mať pred očami mnoho starších Martinčanov. Vraj, pokope ho držal hrubý hubertus, ako sám žartom hovorieval. Nosil rovnú bakuľu – trnkovicu, ktorú odpílil niekde v lese. Postavou bol ani tučný, ani chudý, ale mocných kostí. Na nose nosil okuliare v úzkom čiernom drôtenom ráme, ktoré mal v staršom veku všelijako odrôtované. Veď k lekárovi nechodil. Bol tuhý fajčiar, fajčil lacné cigarety, dával si ich do krátkeho dreveného „cigaršpica“ a ten omieľal v ústach, v ktorých sa mu rokmi strácali zuby. Ruky mal zrobené, no ich stisk bol pevný, až kosti prašťali.
Keď bol „nemnožko opitenki“, rád rozprával všelijaké príbehy. Ale, pravdu povediac, nikto nevedel, čo sa z toho dá veriť a čo je fantázia.
Bol to vzdelaný človek
Ovládal viac jazykov, študoval teológiu i botaniku. Do Martina prišiel niekedy v polovici dvadsiatych rokoch minulého storočia. „Mal za sebou štúdium orientalistiky, bol to vzdelaný človek. Verše Omara Chajáma recitoval v nemeckom preklade,“ spomínal si na neho niekedy v osemdesiatych rokoch minulého storočia jeho priateľ Miloš Frkáň.
ZORA A MILOŠ FRKÁŇOVCI
Dlhoroční osobní priatelia V. J. Jeršova. Spomienky vznikli pri príležitosti dvadsiateho výročia jeho smrti (1988). M. Frkáň, rodák z Bystričky, bol v 50. rokoch väznený v Jáchymove, zomrel v roku 1998, Z. Frkáňová-Štetková (*1923) je príbuznou Dr. Milana Hodžu a spoluzakladateľkou Klubu priateľov Tomáša G. Masaryka a M. R. Štefánika v Martine. 28. 10.1998 dostala od prezidenta V. Havla medailu Za zásluhy II. stupňa.
Preto po štúdiách šiel pracovať na cárske vyslanectvo do vtedajšicho Carihradu. Tam ho zastihla prvá svetová vojna. Nasledoval front, vyznamenanie.
„Ale jeho vojenská sláva netrvala dlho,“ pokračoval vtedy M. Frkáň. „Vraj týmto vyznamenaním dekoroval nahú tanečnicu na chúlostivom mieste, kde sa Georgijevský kríž najlepšie vynímal.“
Bol z toho škandál, Jeršov musel opäť na front.
„Čo bolo s ním ďalej, keď karty zamiešala VOSR, neviem,“ píše ďalej vo svojich spomienkach M. Frkáň. „Spomínal pasenie kráv, ktorým recitoval Rimbauda po francúzsky. Vraj sa oženil a rozviedol. Ale, ktovie, čo je pravda...“
Vo svojom životopise má Jeršov aj Grécko, kláštor na hore Atos. Rád na neho spomínal, lebo tam bolo toľko literárnych pamiatok, o akých sa mu ani nesnívalo. No vždy stál na križovatke. Na jednej strane túžba po poznaní, na druhej večný nepokoj, ktorý ho hnal ďalej. Ale z kláštora sa nedalo jednoducho odísť. Tak to vyriešil po svojom. Odniesol krucifix zo svojej cely na toaletu a zavesil ho tam. Nastalo pobúrenie a – nútený odchod. Predtým, ako zakotvil v Martine, bol v Olomouci, Brne...
„A na jar ho vždy znova ťahalo na cesty. Ako prišiel do Turca, neviem. Ale zapáčilo sa mu u nás,“ napísal v spomienkach M. Frkáň.
Staval domy na Ambra Pietra
Začal ako stavebný robotník. Práve bola vo výstavbe štvrť rodinných domov na Ulici Ambra Pietra. Robil na stavbe domu kominárskeho majstra Michaelliho. Pán domáci mu vraj daroval topánky, pretože tie jeho boli v dezolátnom stave. „Hovoril, že boli pekné, len trošku veľké,“ akoby sa usmial M. Frkáň.
