Vo veku 68 rokov odišiel do športového neba jeden z najlepších hráčov martinskej hádzanárskej histórie – Jozef Jesenský. Z postu strednej spojky rozoberal obrany súperov na malé kúsky a s prirodzenou ľahkosťou pripravoval spoluhráčom gólové pozície.
„Keď bol v situácii, že sa mohol rozhodnúť či dá gól alebo prihrá, vždy volil nahrávku,“ začína spomínanie na kamaráta Ladislav Bíro.
Spolu to ťahali od mládežnícky družstiev. Boli spolu i v tíme, ktorý pre Martin vybojoval v roku 1968 dorastenecký titul majstrov vtedajšej ČSSR.
Jozef Jesenský bol športový multitalent. Predovšetkým mu išli hry, v ktorých bolo treba hrať s loptou a bolo jedno, aké má guľaté čudo rozmery.
„Raz mi vypadol parťák do tenisovej štvorhry a napadlo mi, že zavolám Jožka. Samozrejme sme vyhrali, hral akoby sa s raketou narodil, pritom ju držal v ruke prvýkrát. Keď som to našim súperom oznámil, tak takmer spadli z nôh,“ pokračuje.
Kamarátske vzťahy udržiavali hádzanári aj s hráčmi z iných klubov. Často sa stávalo, že na tréning hádzanárov zavítali futbalisti, alebo hádzanári sa zas prišli pozrieť na to, ako sa pripravujú futbalisti.
„Raz prišiel na náš tréning legendárny futbalový tréner Štefan Jačiansky a akurát sme hrali futbal na malé brány. Keď videl ako to ide Jožkovi, tak mu povedal, že ak by dva týždne potrénoval, tak má u neho miesto v základe. A to vtedy Martin hral druhú celoštátnu ligu,“ zdôraznil.
Talent rodeného tvorcu hry neušiel ani trénerom reprezentačného výberu ČSSR, ktorý sa pripravoval na letné olympijské hry v roku 1972. Jozef Jesenský sa dostal až na záverečné sústredenie, no z nominácie v poslednej možnej chvíli vypadol a do Mníchova, kde naši vybojovali striebro, nakoniec necestoval.
Spoluhráči ho prezývali „Pílka“, pretože obranami súperov prechádzal, ako motorová píla drevom. Jeho dravosť mu však spôsobila i veľkú nepríjemnosť. V jednom zo zápasov mu po tvrdom zákroku zlomili hrudnú kosť. Nasledovala náročná operácia, kosť mu museli vystužiť klinom a hádzanú nehral takmer rok.
„Keď si na tú situáciu spomeniem, ešte teraz mi behá mráz po chrbte a nikomu by som také niečo neprial. Jozef zrejme nepríjemnú spomienku tiež nosil stále v hlave, pretože po návrate na palubovky už mal pred takými súbojmi rešpekt a za každú cenu sa do nich nehrnul. Stále ale zostal platným hráčom, za ktorého bolo veľmi ťažké nájsť adekvátnu náhradu,“ podčiarkol dlhoročný spoluhráč.
Jozef Jesenský sa oženil pomerne mladý, keď mal 21 rokov. S manželkou Dankou, ktorá bola i v ťažkých chvíľach jeho veľkou oporou, potom spoločne zdolávali všetky životné prekážky.
„Vedela ho správnym spôsobom ukočírovať a mal veľké šťastie, že ju stretol. Vytvorili perfektný pár, čoho dôkazom sú aj ich tri nádherné dcéry.“
Naposledy sa kamaráti stretli počas posledného leta, keď hádzanárske legendy zaspomínali na to, ako dorast pred päťdesiatimi rokmi vybojoval federálny titul a mužský tím sa premiérovo prebojoval do najvyššej súťaže.
„Vedeli sme, že niekoľko rokov bojuje s chorobou, no opäť ukázal, aký je fantastický spoločník. Svojou úprimnosťou a nefalšovaným priateľstvom si vedel získať ľudí, a takého si ho budeme navždy pamätať,“ doplnil Ladislav Bíro.
