Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sú priateľské, politici ich označujú za nadštandardné. Z čoho pramenia?
– Základný pohľad na česko--slovenské vzťahy je diametrálne odlišný od vzťahov medzi inými slovanskými národmi, čo im dáva punc nezvyčajnosti i nadštandardnosti. Ak si uvedomíme, čo sa dialo, resp. deje medzi Rusmi či Ukrajincami alebo Rusmi a Poliakmi, či národmi bývalej Juhoslávie, musíme uznať, že jediné slovanské národy, ktoré majú k sebe tak blízko a majú sa navzájom nezištne a úprimne radi, nemajú medzi sebou masové hroby, hraničné spory, žiadne územné nároky, ťažké krivdy z minulosti, sú Česi a Slováci.
V histórii, a nie až tak dávnej, však boli aj napätia. Ako sa ich podarilo prekonať?
– Áno, najmä keď sa delil spoločný štát, bola atmosféra dosť hustá. Vtedy sa aj väčšina západných diplomatov, i na pozadí krvavých konfliktov v rozpadávajúcej sa Juhoslávii, obávala dramatického vývoja. Negatívne očakávania prevažovali, no nikdy sa nenaplnili. My sme ČSFR rozdelili ústavným zákonom o zániku federácie, teda rovnakým spôsobom, ako federácia vznikla.
Čo bolo vtedy dôležité?
– Určite to, že sa prijal, čo bola zásluha najmä vtedajšej SDĽ, osobitne dnes sudcu Ústavného súdu Ladislava Orosza, aj ústavný zákon o delení majetku na princípe dva ku jednej. To bolo podľa mňa absolútne rozhodujúce pre budúce vzťahy. Dnes sa už zabúda na to, že ešte pred rozdelením sa schválilo i 26 bilaterálnych zmlúv, ktoré vyriešili viaceré sociálne, právne či technické problémy, ktoré súviseli s bežným životom po rozdelení spoločného štátu.
Avšak aj po tomto všetkom ešte ostali nejaké problémové záležitosti. Ktoré to boli?
– Otvorená ostala otázka dlhu po Československej obchodnej banke a s tým súvisiaceho zadržiavaného slovenského zlata. Aj tieto majetkové spory sa po nástupe prvej Dzurindovej vlády v roku 1998, keď partnerom nášho vtedajšieho premiéra na druhej strane bol súčasný český prezident Miloš Zeman, podarilo vyriešiť. A odvtedy už nebolo medzi nami žiadneho mráčika v našich vzťahoch. Naopak, Česká republika nám výdatne pomáhala dostať sa z integračného závozu, do ktorého nás dostala tretia Mečiarova vláda.
Politika vo vzťahoch veľa urobí, no dôležité je aj to, aké ich medzi sebou majú bežní ľudia.
– Vždy boli medzi nami prirodzené ľudské väzby, veď napokon každá siedma česká rodina je zmiešaná so slovenskou. Poznáte to aj vy v Martine, máte s takýmito väzbami skúsenosť. Napriek historickým turbulenciám, ktoré súviseli najmä s riešením štátoprávneho usporiadania, boli vzťahy medzi ľuďmi veľmi dobré a udržali sa.
Ako to vnímajú diplomati, s ktorými sa v Prahe stretávate?
– Čudujú sa, ako je to možné. Hovoria, veď vy ste sa rozdelili a napriek tomu sa máte radi a vynikajúco medzi sebou spolupracujete. Podobné otázky dostáva aj náš minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák, ktorého sa kolegovia po celom svete pýtajú, ako sa nám to podarilo, zaujímajú sa o to, ako sme to dokázali.
Aká je odpoveď?
– Okrem už spomínaných prirodzených ľudských až rodinných väzieb je to aj to, že máme medzi nami zaužívané aj symbolické veci. Každá prvá návšteva ústavného činiteľa po zvolení či vymenovaní smeruje buď na Slovensko, alebo do Českej republiky. Už šesť rokov po sebe sa recipročne uskutočňujú spoločné zasadnutia vlád v plnom formáte. To je tiež ojedinelá záležitosť. Aj preto sú tie vzťahy nadštandardné, ale najmä, ako kedysi napísal skvelý slovenský historik 20. storočia Ľubomír Lipták, sú normálne.
Je to samozrejmé?
– Naša blízkosť nie je automatická. Naďalej musíme naše vzťahy kultivovať, pracovať na nich, držať sa vytvorených rituálov. Už aj preto, či najmä preto, lebo medzi najmladšími generáciami dochádza k jazykovému odcudzeniu. Vy i ja sme ešte vyrastali v dvojjazyčnom Československu, v ktorom každé správy o počasí boli buď v češtine, alebo slovenčine, čo dnes už nie je. Aj preto premiér Pellegrini pri otváraní zrekonštruovaného Národného múzea v Prahe 27. októbra apeloval na to, aby najmä verejnoprávne média robili spoločné relácie či diskusie, aby slovenčina zaznievala v Česku a čeština na Slovensku. Vtipne zároveň poznamenal, že by sa nechcel dožiť toho, aby sme pri oslavách 120. výročia vzniku ČSR museli mať tlmočníka. Preto tie všetky spoločné podujatia, ktoré sa v historicky významnom osmičkovom roku aj z úrovne vlád pripravili, majú svoj význam.
No sú aj iné podujatia, na ktoré sa Česi a Slováci vzájomné pozývajú.
– Je skvelé, že to upevňovanie vzájomných vzťahov nejde len z najvyššej politickej úrovne, ale že sa o ne starajú aj rôzne občianske či kultúrne združenia a spolky. České kapely hrajú na Slovensku, slovenské koncertujú v Čechách. Podobne to funguje aj v iných oblastiach života. Čím viac takýchto spontánnych akcií bude, tým lepšie.
Zmierili sa Slováci a Česi s rozdelením? Ako sa to vníma za riekou Moravou?
