Roman Krajniak: Éra, keď klub finančne ťahal jeden mecenáš, pomaly končí

Ako sa zrodila spolupráca popredného odborníka na športový marketing a hokejového klubu HK Martin?

– V lete ma oslovil Igor Pĺž, či by som novému klub nepomohol pri nastavení marketingovej stratégie. Zatiaľ sa nám podarilo urobiť viacero zaujímavých vecí a rozbehnuté to máme celkom dobre.

Športový marketing je oblasť, ktorou sa živíte. V Martine však pomáhate nezištne. Prečo?

Roman Krajniak. (zdroj: ARCHÍV RK)

– Štandardne si dávam za tieto veci platiť (smiech). Teraz vážnejšie. Pochádzam odtiaľto, chodieval som na zimák fandiť, takže môj vzťah k martinskému hokeju nie je čisto profesionálny, ale je v tom niečo viac.

V akom stave je športový marketing aktuálne na Slovensku?

– Stále to u nás funguje tak, že takmer za každým klubom treba hľadať niekoho ekonomicky silného, osobu, ktorá podstatnú časť vecí zafinancuje, poviem zjednodušene, z vlastného vrecka. Na príklade futbalovej Trnavy vidíme, že klub zrejme bude mať veľké problémy existovať bez silného mecenáša. Táto éra, ktorú naštartovali Rezešovci v Košiciach či Sparte, sa však pomaly končí. Spartak je najčerstvejším príkladom, že to takto ďalej nemôže fungovať. Doba sa mení a ukazuje sa, že v slovenských pomeroch jeden človek celý klub neutiahne. Pilierov, na ktorých to celé bude stáť, musí byť viac a marketing považujem za jeden z veľmi významných. Aj preto sa mi páči martinská cesta, budovať klub na dlhodobo udržateľnejších základoch. Preto je na jednej strane nešťastie, čo sa nedávno nášmu hokeju stalo, no na druhej strane výhoda, keďže klub môže stavať na pevnejších základoch, na akých stál v minulosti. Ak Martin na tejto ceste vydrží, môže získať oproti ostatným určitý náskok.

Existuje akési „marketingové minimum“, ktoré by už dnes malo byť pre každý športový klub samozrejmosťou?

– Predaj vstupeniek online. Je pre mňa nepochopiteľné, že ešte stále niekto od vlastných fanúšikov chce, aby si prišli kúpiť vstupenku do pokladne v čase od 13. do 14. h, keď je väčšina ľudí v práci. Nemať možnosť kúpiť si lístok, klubový šál či dres cez internet je v 21. storočí z pohľadu marketingu trestným činom.

Koľko ľudí treba na to, aby v športovom klube dobre fungovalo marketingové oddelenie?

– Presná odpoveď neexistuje, ale bez toho, aby ste v tejto oblasti začali niečo robiť, sa k žiadnemu číslu nedopracujete. Dobrým príkladom ako na to je hokejová Kometa Brno. Tá nemala pred deviatimi rokmi vo svojich štruktúrach ani jedného človeka, ktorý by sa venoval marketingu. Približne v tom čase sa stal šéfom klubu Libor Zábranský, ktorý pôsobil aj v zámorí a priniesol trochu iný pohľad na vec. Zamestnal na marketingu jedného človeka, pričom dnes na tomto oddelení pracuje už dvanásť ľudí. Tí si na seba vedia zarobiť a ešte donesú do klubu ďalšie peniaze. Dokonca sa venujú charitatívnym aktivitám a určité percento financií, ktoré získajú, venujú komunite. Navyše klub vytvoril 50 až 60 pracovných miest, čo je veľmi slušné číslo. Taký je trend a časom príde i k nám.

V Martine pôsobí futbalový klub Fomat, ktorý však nemá ani svoj vlastný štadión. Ako sa takýto klub môže posunúť v marketingovej oblasti?

– Nemôže. Je to ale širší problém, ktorý sa vo všeobecnosti týka financovania športu u nás. Zas si pomôžem príkladom z Čiech. U našich susedov neexistuje mesto, ktoré by dávalo zo svojho rozpočtu na šport menej ako tri percentá. Upozorňujem, že v spomínaných troch percentách nie je zahrnutá údržba, prevádzka či výstavba športovísk. Na Slovenku dávajú mestá na šport v priemer 0,5 percenta zo svojich rozpočtov. Je nemysliteľné, aby mesto ako Martin nemalo vlastný futbalový stánok a klub, či už hrá druhú, tretiu, alebo akúkoľvek ligu, musel chodiť po okolitých dedinách, kde na jednej trénujú deti, na druhej dorastenci a na ďalšej hrajú muži. Kým nebude mať Fomat vlastný stánok, tak ho žiadne aktivity ďalej neposunú. Keď nemáte kde hrať, ako môžete lákať na zápasy divákov, čo ponúknete rodičom detí, potenciálnym partnerom? Vlastný stánok je úplný základ.

Veľká časť verejnosti však vníma šport ako čiernu dieru, v ktorej sa peniaze strácajú, kde športovci podpisujú megakontrakty, ktorých výška sa prieči zdravému rozumu...

– Väčšina naozaj vníma šport cez príjmy Sagana, Škrteľa, Hamšíka či Škriniara. Na Slovensku však máme pol milióna registrovaných športovcov a približne tisíc profesionálov, o ktorých si tiež myslíme, že majú na všetko a všetko si môžu kúpiť. Na základe tejto vzorky tisíc ľudí si vytvárame názor na šport. Zabúdame ale na zvyšných 499-tisíc ľudí, ktorí športujú na amatérskej úrovni. Tí akoby neexistovali. Sčasti k tomuto obrazu prispievajú i médiá, kde sa často hovorí o príjmoch športovcov, ale zas len o tých špičkovo zarábajúcich, ktorých je naozaj minimum. Zo spomínanej tisícky slovenských profesionálov má približne osemdesiat percent príjem pod dvetisíc eur, pričom ich kariéra trvá asi desať rokov. Takto nadpriemerne zarábajúca skupina ľudí nevyzerá. Ak sa na celú vec pozrieme z tohto uhľa pohľadu, tak rýchlo zistíme, aký skreslený pohľad na šport v súčasnosti máme. Šialené peniaze, ktoré sa točia okolo Ronalda, Realu či Bayernu, to ani zďaleka nie je náš prípad.

Martinčan býva často súčasťou prestížnych športových podujatí. (zdroj: ARCHÍV RK)

Blížia sa Vianoce, ktoré majú veľký marketingový potenciál. Ako má s nimi športový klub správne naložiť?

– Stopercentne fungujúci návod neexistuje. Naozaj sa mi veľmi páči, akú cestu naštartovali v martinskom hokejovom klube. Vďaka kreatívnym mladým ľuďom, ktorí doniesli množstvo nových nápadov, robia veci, o ktorých sa oveľa silnejším slovenským klubom ani nesníva. Invencia miestnych mladých ľudí, v dobrom zmysle slova ich dravosť, pozitívne myslenie sú veľkým bohatstvo a ak sa dobre namixujú so skúsenosťou tých, ktorí už v športe niečo preskákali, výsledok sa dostaví.

Často sa diskutuje aj o výške vstupného na športové podujatia. V Martine stojí lístok na hokej tri, prípadne štyri eurá. Je to na prvú ligu málo alebo veľa?

– Spýtam sa, koľko stojí lístok do divadla, do kina, multiplexu? Cena sa blíži k desiatim eurám. Napríklad v divadle sú všetci zamestnanci platení zo štátnych peňazí, v športovom klube z peňazí, ktoré klub vygeneruje vlastnou činnosťou. Treba tiež porovnať, aké hodnoty ten daný produkt prináša. Divadelné predstavenie je primárne určené pre dospelú populáciu, kým na športové zápasy chodí do hľadiska približne 30 percent detí. V Martine teraz máme Rada Somíka, Jána Tabačeka či Jara Markoviča a tie deti sa v nich vidia. Nie sú to žiadni alkoholici, gambleri a prostredníctvom nich naše deti vychovávame, vedieme ich k zdravému životnému štýlu. Pritom kultúra dostáva z verejných zdrojov oveľa viac ako šport. Ani náhodou nie som proti kultúre, tá si takisto zaslúži finančnú podporu, ale šport napriek všetkým argumentom, ktoré sme spomínali, za ňou výrazne zaostáva. Treba sa zamyslieť nad tým, ako tú medzeru zmazať. Teraz sa vrátim k podstate vašej otázky o cene vstupného. Žiaľ, v situácii, v akej sa dnes slovenský šport nachádza, by bolo aj desať eur za lístok málo.

V poriadku, ale keď ponúkneme vstupenku za euro, nepríde na štadión viac ľudí a tým aj viac detí?

– Aj na Slovensku už niektoré kluby skúsili vstupné úplne zrušiť a sľubovali si od toho zvýšenie návštevnosti. Maximálne prilákali o päť percent ľudí viac aj to krátkodobo. Takto to naozaj nefunguje.