O prvej živnostenskej univerzite Slovenska
Ľudia ju poznajú ako budovu generálneho riaditeľstva. Tak sa zapísala do histórie martinského strojárstva, tak si ju pamätajú tí, ktorým „fabrika“ dávala prácu. No kým sa do nej nasťahovali generáli slovenského ťažkého strojárstva, patrili jej priestory istý čas aj textilnej výrobe či výrobe hodiniek.
Po tzv. nežnej revolúcii celý objekt prešiel do súkromných rúk. Dnes ho vlastní americká spoločnosť PLH Holding (jej majiteľmi sú Američania, rodina Hvolkovcov so slovenskými koreňmi), ktorí pod dozorom pamiatkárov začali s rozsiahlou rekonštrukciou budovy a jej priľahlého areálu. Sídli tu americká vývojová a konštrukčná spoločnosť a rôzne menšie organizácie živnostníkov s rôznym zameraním.
Akoby sa takto symbolicky cez oblúk desaťročí vrátila tomu účelu, pre ktorý bola postavená. Postavili ju totiž pre Štátny ústav pre zveľaďovanie živností v Martine a v roku 2018 si pripomína 95. výročie svojho vzniku a 80. výročie uvedenia do života.
Práve tieto medzníky boli hlavným motívom pre vznik knihy s rovnomenným názvom, ktorú autorsky pripravili Miroslav Tuma a Ivana Poláková. Urobili priekopnícke rozhodnutie, venovali sa téme, ktorá v Martine síce podvedome žije, ale nikto ju doteraz nespracoval s takým dôrazom na výnimočnosť, ako to urobili spomínaní autori.
„Zvelaďovák“ mal pre rozvoj Martina i rozvoj živností v mladej Československej republike nesmierny význam. Po jej vzniku sa ľudia museli naučiť stáť na vlastných nohách, vznikali nové odvetvia priemyslu, rástol sektor služieb, prudko sa menila štátna moc, súdnictvo, školstvo, armáda... Živnostníci dostali nový priestor – nielen pre podnikanie, ale aj rozvoj talentu či kreativity.
Autori publikáciu rozdelili na niekoľko častí. Venujú sa predovšetkým dobe, v ktorej vznikla myšlienka založenia ústavu, potom rozobrali tému organizovanosti remeselníkov a živnostníkov na Slovensku, dôvody, ktoré viedli k založeniu ústavu, opisujú architektonické a stavebné riešenie budovy, ktorá je dodnes perlou Martina, časť obsahu venujú manažérom ústavu a samozrejme aj jeho poslaniu od začiatku vzniku až po koniec druhej svetovej vojny.
Zdôrazňujú aj jednu mimoriadnosť budovy. Istý čas tu sídlila Vysoká škola technická, ktorú do Turca presťahovali z Košíc. Vyučovať sa tu začalo v decembri v roku 1938 a pripomína to aj pamätná tabuľa vo vstupnej časti ústavu.
Knihu autori doplnili bohatým fotomateriálom, ktorý prináša popri texte aj potrebnú dávku vizuálnej faktografie. Aj pri jej prezeraní si človek uvedomí, akú záslužnú prácu autori urobili. Zafarbili biele miesto na mape dokumentov o martinskej histórii o tú časť, ktorá (nezaslúžene) driemala kdesi v kúte nášho poznania. A teraz prichádza ako Popoluška v plnej kráse, aby sme si uvedomili, že dejiny Martina nie sú iba o literatúre či výtvarnom umení a politike, ale okrem strojárstva aj o činoch, ktoré prinášali verejný prospech.
Ulice ožili ľuďmi, ľudia dali život uliciam
Peter Cabadaj, Martin Grupáč, Igor Válek. Čo meno to autorská osobnosť. Toto trio sa stretlo pri práci na jednej z najúžasnejších kníh o Martine. Vznikla publikácia Po martinských uliciach, ktorú vydalo martinské vydavateľstvo Kozák-Press.
Knižky – dokumenty zvyknú mať vo svojom úvode predslov, na svojich posledných stránkach slovo na záver. Táto slová navyše nepotrebuje. Od prvej po poslednú stránku, meno za menom, zapĺňajú knižku osudy ľudí, ktorí dali meno martinským uliciam. Sú medzi nimi „notoricky“ známi ľudia, ktorých poznáme z dejepisu či hodín literatúry, také, ktorých sú plné encyklopédie, a ktoré nechýbajú na náhrobných kameňoch Národného cintorína. Ale aj mená osobností, o ktorých nevieme nič. „Dlhodobo žili v zahraničí, preslávili sa vo svete a ich rodisko možno na nich aj zabudlo,“ povedal pri krste knihy jeden z jej autorov Peter Cabadaj. Dodal, že alfou a omegou života každého človeka sú vedomosti o mieste, kde sa narodil, kde býval, o mieste, ktorému hovorí domov. Potrebujú to dnes hlavne mladí ľudia.
„My sme sa vždy učili o veľkých dejinách, o vojnách, dátumoch, politikoch, osobnostiach, ktoré hýbali svetom, no zabúdali sme na to, čo máme pod nosom, nevieme, aké „dejiny“ sa prehnali ulicami, v ktorých bol či je náš dom,“ zdôraznil s tým, že práve táto knižka spláca veľký dlh voči Martinčanom. Môžu si v nej listovať a zoznámiť sa so životom, prácou, odkazom ľudí, ktorí tvorili nielen veľké dejiny národa, ale odtlačili svoju stopu v meste, ktoré si hovorí, že je mestom národnej kultúry Slovákov a Slovenska.
„V knižke je 130-140 portrétov, nič k nim netreba pridávať, ich život a odkaz je podaný plasticky, číta sa to ako beletria,“ skonštatoval recenzent čerstvého diela spisovateľ Peter Mišák. „Chlapci, spravili ste bohovskú robotu,“ zhodnotil zhruba päťročnú prácu trojice autorov, ku ktorým sa svojim zásadným dielom pridal vydavateľ i autori fotografií, ktorými je knižka vyšperkovaná, a aj grafik Ján Lomenčík.
Knižku vytlačila tlačiareň P+M Turany, kovový erb so znakom Martina na jej obálke, čo je zaujímavá výnimočnosť publikácie, zrealizovali minciari z Mincovne Kremnice. Pokrstili ju zemou zo záhrady domu, v ktorom tvoril Martin Benka. Ktovie, možno by ste ju chceli nájsť aj pod vianočným stromčekom. Je úžasná.
Kým mesto žije, aj jeho príbeh je živý
Aj do týchto slov sa môžete začítať, keď otvoríte publikáciu Martin Živý príbeh mesta. Pochádza z vydavateľskej dielne Vydavateľstva Matice slovenskej a pri jej tvorbe sa stretli Stanislav Muntág (text), Igor Štrbík (dizajn) a celá plejáda známych fotografov (Juraj Gavura, Michal Hudák, Braňo Konečný, Ján Krošlák, Stanislav Muntág, Alžbeta Poláková, Michal Orlický, Miroslav Obšivaný, Michal Pišný, Martin Remenár, Jaroslav Štefánik, Milo Fabián a čerpalo sa aj z archívov Matice slovenskej, Literárneho archívu SNK, SNM, Hotela Turiec či Mesta Martin).
Za odbornej spolupráce zástupcov viacerých inštitúcií mesta spojených s jeho dejinami sa dostavil výsledok, ktorý nielenže výborne známkuje zvolenú koncepciu knihy, ktorej dominuje fotografia, ale odštartuje v čitateľovi neobvyklé emócie. Žije v meste, ktoré je krásne, ktoré sa nemusí hanbiť za svoje dejiny (zrkadliace aj dejiny Slovenska), za budovy, ľudí, prostredie, ktoré pulzuje zaujímavým životom.
Zalistujme v jej obsahu. Príbeh mesta sa začína pohľadom do dávnej histórie, ktoré dokladajú vykopávky. Pokračuje informáciami o prvej dochovanej zmienke o mesta, podľa ktorej sa začal písať v roku 1242 a o Kostole sv. Martina, ktorý dal mestu meno, a ktorý je miestom posledného odpočinku príslušníkov viacerých šľachtických rodov, vrátane dedičných turčianskych županov Révaiovcov. Autori nezabudli ani na kľúčové body histórie mesta či blízke okolie Martina – Sklabinský hrad, Kaštieľ v Záturčí či Kostol Povýšenia sv. kríža v mestskej časti Priekopa a iné. Všimli si aj všetky dôležité súvislosti Martina ako centra národnej kultúry Slovákov či jeho pohnuté dejiny v storočí dvoch svetových vojen, a potom aj jeho priemyselný rozvoj, vrátane opisu mesta ako miesta, kde má kultúra veľmi dobrú adresu a kde mu školstvo a veda robí vynikajúce meno vo svete.
Prechádzku mestom končia autori prechádzkou mestom. Našli krásne zákutia stvorené na oddych i relaxovanie, posedenie i rozhovory, zaradili fotografie, ktoré netreba komentovať, lebo sú z Turčianskej záhradky. A vôbec – výber fotografií si zaslúži uznanie. Zostavovatelia našli také, ktoré sú neopozerané, akoby nové a akoby nás presviedčali o tom, že mesto nepoznáme. Lebo sme si jeho krásu doteraz akoby vôbec nevšimli.
Knižka vznikla ako pocta storočnici Martinskej deklarácie. Dodáme, že svoju úlohu plní dokonale.
Čo ste o nemocnici možno nevedeli
Nemocnica v Martine má 130 rokov. Svoje spomienky pri tomto výročí dali na papier pamätníci a vznikla knižka Pamätníci o nemocnici. Vydala ju Univerzitná nemocnica v Martine a zostavili Ján Buchanec, Katarína Kapustová a Barbora Marcinová, ale za pomoci oveľa širšieho kolektívu autorov, ktorých zoznam tvorí niekoľko desiatok mien.
Zmapovať 130 rokov takej váženej inštitúcie, ako je nemocnica, je na stránkach jednej knihy nemožné. Preto sa zostavovatelia rozhodli dať priestor osobným, alebo ak chcete ľudským, spomienkam ľudí, ktorí si najviac pamätali z minulosti nemocnice, ktorí tvorili jej dejiny, a ktorí sa teraz najviac zapisujú do novodobej histórie inštitúcie posúvajúc ju za hranice nášho regiónu, republiky či Európy.
Pri „stovke“ nemocnice vznikla obsiahla monografia, aktuálny nemocničný knižný medzník mohol k nej pridať „iba“ to, čo posunulo nemocnicu dopredu, odlíšilo ju od podobných zdravotníckych zariadení, zvýraznilo jej výnimočnosť.
Možno sa, ak prelistujete publikáciu, zhodneme, že tou výnimočnosťou sú predovšetkým ľudia a úcta k zakladateľom jednotlivých nemocničných kliník či pracovísk. Mená ako Ján Buchanec, Ján Trokan, Teodor Schwarz, Gabriela Nosáľová, Magdaléna Šteinerová, Pavol Šteiner, Václav Piťha, Vladimír Galanda, Rudolf Pullmann, Karol Matulay a mnohí ďalší ich nasledovníci, o ktorých dnes už možno povedať, že prerástli svojich učiteľov, tvorili nielen dejiny svojich medicínskych odborov, ale aj imidž nemocnici pod Martinskými hoľami. Slovo dostali aj sestry či hlavné sestry, ktorí si v pamätnici spomínajú na svoje prvé nesmelé, ale aj neskoršie rázne kroky na klinikách. Dozvedáme sa o prvých absolventoch lekárskej fakulty, ale aj o rehoľných sestričkách, ktoré neodmysliteľne patria k minulosti nemocnice.
A do zorného poľa pozorného čitateľa sa dostanú aj ľudia, ktorých možno stretnúť v areáli nemocnice dnes. Čítať o tom, ako dostali diplom, čo bolo pre nich primárne, čo sa v Martine či inde naučili a dnes odovzdávajú pacientom, ako posunuli svoj medicínsky odbor, v akej úcte ho majú, nie je iba takým hocijakým čítaním. Až po zatvorení poslednej stránky pamätnice si človek uvedomí, aké výnimočné pracovisko má Martin vo svojej výbave. A to ešte nespomíname borcov medicíny, ktorí si tykajú s najnovšími vedeckými poznatkami a robia zákroky, o ktorých hovorí celá Európa.
Knihu uzatvárajú zoznamy mien všetkých doterajších riaditeľov nemocnice, vedúcich pracovníkov kliník, oddelení a ústavov, prehľad organizačných zmien nemocnice po roku 1989, stavebných úprav a medicínskych inovácií spolu s menami rehoľných sestier – vincentiek, ktoré pôsobili v Martine v roku 1955.
Obálku knihy navrhol Michal Lašut, grafiku urobil firma FOMI Vrútky, vytlačil ju Neoprint Plus Vrútky.
Trochu viac o priateľoch mesta
Aj mesto môže mať priateľov. A kým tých rodinných schovávame ukotvených vo fotografiách v albumoch či na USB kľúčoch, priateľov mesta schovala do svojich stránok kniha.
Program tohtoročných Dní mesta Martin obohatila knižná novinka Quo vadis... Zahraničné vzťahy mesta Martin? (II.). Zostavila ju Andrea Jančošková a knižka vyšla v druhom aktualizovanom vydaní za odbornej spolupráce Alexandra Zacharidesa a prispenia viacerých autorov ( Ján Grylls, Marcela Katuščáková, Ivana Poláková, Natália Poláková, Peter Cabadaj, Igor Sokolík, Milan Matuška, Dušan Calík, Emil Rišian, Ľubomír Jankovič a Zuzana Vaníčková), ktorí tvorili texty, upravovali fotografie alebo spolupracovali technicky či jazykovo.
„Pokiaľ nezachytím spomienky, príbehy a fakty či udalosti rokov minulých, tak sa to rozplynie do nenávratna,“ spomína na motív spracovania partnerských vzťahov mesta do knižnej podoby ich zostavovateľka Andrea Jančošková.
Rozhodla sa ich zmapovať. Koniec-koncov, bola takmer od začiatku pri ich formovaní, rozvíjaní. „Pokúsila som sa nezabudnúť na nikoho, kto zanechal istú pečať pri vytváraní siete partnerských a spriatelených miest,“ doplnila a dodala, že nakoniec sa rozhodla ponechať každému z príspevkov pečať jeho autora. „Nech je knižka všehochuťou prístupov či pocitov spojených s parterskými vzťahmi Martina.
Tých príspevkov bolo nakoniec okolo 130 a zostavovateľke prichádzali na pracovný stôl štyri ostatné roky.
Majú svoje kapitoly – logicky venované jednotlivým partnerským mestám Martina. Sú nimi Hoogeveen v Holandsku, Jičín v Čechách, Kalisz v Poľsku, Gotha v Nemecku, Báčsky Petrovec v srbskej Vojvodine, Békéšska Čaba v Maďarsku, Železnodorožnych & Balašicha v Ruskej federácii, Fargo – Severná Dakota v USA. A v knižke nechýbajú ani doklady medzinárodnej spolupráce spojené s rôznymi projektami, ale aj pohľad do činnosti spolkov a národnostných menšín v Martine či obzretie sa za ambíciou mesta byť Európskym hlavným mestom kultúry v roku 2013 a sumár medzinárodných projektov, do ktorých sa mesto v minulých rokoch zapojilo.
Listujúc obsahom knižky, ktorá je bohato vystužená fotografiami, čitateľa nevdojak napadne, že ani nie tak dokumenty rámcujúce spoluprácu s menovanými (no aj ďalšími mestami) sú dôležité pre rozvoj kontaktov medzi nimi. Omnoho dôležitejšie sú kontakty ľudí. Na fotografiách sa usmievajú, navštevujú pamiatky, galérie, parky, sú v prírode i na pikniku, na oficiálnych rokovaniach, pri oceňovaniach i v priateľskom rozhovore. Nemračia sa. Ich tváre sú uvoľnené, dá sa v nich čítať záujem, súdržnosť, prekvapenie i zanietenie, hrdosť i pokora. Čo lepšie môže charakterizovať vzťahy medzi ľuďmi...?
Čo viac môže byť zárukou toho, že Quo vadis... bude pokračovať.
