Ako sa dnes na Slovensku žije investigatívnym žurnalistom?
- Ja už teraz nie som oboma nohami v tejto branži...
Ale opakovane ste sa do nej vracali...
- Áno, je to pravda. Aj v tomto roku ma reaktivovala vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. No treba povedať, že som bol iba takým styčným dôstojníkom medzi materskou redakciou a iniciatívou #All for Jan, som nehrajúcim investigatívnym žurnalistom, nepublikujem. No som v tíme, ktorý na Slovensku pripravuje nový projekt, niečo na spôsob českého centra investigatívnej žurnalistiky a od nového roku ideme naplno. A ako sa nám žije? Stále rovnako. V strachu, ale nenecháme sa ním ovplyvňovať. Robíme si svoju prácu.
ARPÁD SOLTÉSZ
O rok päťdesiatnik, v živote vyskúšal viacero povolaní, študoval tlmočníctvo a prekladateľstvo, v druhej polovici deväťdesiatych rokov vstúpil do novinárskeho sveta. Pracoval v Košiciach v niekoľkých lokálnych printových médiách, od roku 1999 vo viacerých celoslovenských denníkoch a týždenníkoch a v televízii JOJ. V súčasnosti pôsobí ako politický komentátor spravodajského portálu TV JOJ. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa vracia k investigatívnej žurnalistike.
Je investigatívna žurnalistika po smrti Jána Kuciaka a jeho priateľky iná?
- Zmenil sa postoj verejnosti k nej. Prácu investigatívnych žurnalistov vníma citlivejšie. Je to nová situácia, lebo koncom deväťdesiatych rokov investigatíva zahynula práve na nezáujme publika. V televíziách sa napríklad rušili formáty, ktoré sa venovali kauzám v spoločnosti. Dožívali iba výrazní jednotlivci. Napríklad Marek Vagovič či Monika Tódová...
Kedy sa z novinára stáva investigatívny novinár? Keď sa rozhodne, že ním bude, alebo keď ho k tomu dovedie skúsenosť či výchova alebo atmosféra v médiu, v ktorom pracuje? Ako to bolo u vás?
- Ja som do toho spadol náhodou. Bolo to krátko pred voľbami v roku 1998. Bežne spravodajsky som sa venoval jednej vytunelovanej fabrike na východe. Keď som sa okolo nej začal motať viac, dostal som bitku. Vysvitlo neskôr, že od SIS a že nešlo o klasický tunel. Bola to firma, cez ktorú „siskári“ vyplácali mafiu za špinavú prácu. Keď sa to stalo, začal som byť vierohodným pre ľudí, ktorí chceli v médiách niekomu veriť. Prichádzali za mnou s informáciami, ktorým som sa potom venoval. Trvalo to niekoľko rokov. Ale podobne ako aj iní, aj ja som niekedy po roku 2000 z investigatívy vycúval. Mysleli sme si, že už to najhoršie v spoločnosti máme za sebou. Bol to ale omyl.
Konfrontácia s mafiánskymi spôsobmi či s mafiou, nech je oblečená v akomkoľvek obleku, je nebezpečná. Bezpečnejšie je nevytŕčať z davu. No vždy sa nájdu ľudia, ktorí to urobia. Cítili ste sa statočnejší ako iní?
- Nie, necítim sa nejako výnimočne statočne. Ja som do toho spadol naozaj netušiac, do čoho idem. No potom, keď dostanete bitku, nemôžete cúvať, lebo ju dostanete každý deň. Tí ľudia zistia, že to funguje a stupňovali by vyhrážky. Preto treba ísť proti nim, na doraz.
