MARTIN. Oprave hodín sa venuje už krásnych 69 rokov. Šikovnými rukami 84-ročného Miloša Uhrina prešlo za ten čas už nespočetne veľa kúskov. Do jeho opravovne v martinskom podchode zájde každý deň niekoľko desiatok ľudí. Najčastejšie vraj chodia s výmenou baterky do náramkových hodiniek, ušiek či samotného remienka. Takýchto opráv denne spraví aj okolo štyridsať.
Všetky idú rovnako
Majster svojho remeslo spomína, že keď v roku 1989 začal pracovať už na živnosť, mal veľmi veľa roboty, lebo sa vyrábalo nespočetné množstvo rôznych druhov hodín.
„Boli kukučkové, bicie, stolové, zahraničné prim-ky, naše primky a najmä - boli to všetko mechanické hodiny na naťahovanie, vtedy baterkové neexistovali,“ hovorí Miloš Uhrin.
Za desiatky rokov skúseností už vie tento zručný remeselník rozoznať kvalitné hodinky od pár eurových z Číny.
„Tie drahé ale idú úplne rovnako na sekundu presne ako lacné. Majú len navyše rôzne funkcie a možno lepší strojček. Ale ani to nemusí byť pravidlo, lebo už som opravoval hodinky za skoro 200 eur, ktoré mali vnútri jednorazový strojček za tri eurá,“ pridáva zaujímavosť a dodáva, že najbežnejší strojček, ktorý sa dá opraviť, je japonský. Tie čínske sú jednorazové, treba ich celé úplne vymeniť.
Modely z nástenky
Za Milošom Uhrinom nosia ľudia do jeho opravovne aj rôzne staré hodiny po prarodičoch, aby ich znova sfunkčnil.
„Takéto mechanické druhy ale ja už často opraviť nedokážem, pretože sa na ne nedajú zohnať náhradné diely. Priniesli mi už aj storočné hodiny, ale také ja nerád beriem do opravy, lebo je to veľmi náročné a navyše k tomu nie sú potrebné diely,“ referuje čulý dôchodca, u ktorého doma nájdete hodiny vraj v každej miestnosti. Dokonca aj v pivnici. Na svojej ľavej ruke má vždy nejaké náramkové. Ich pôvod je však úsmevný.
„Tu v opravovni mám na nástenke zavesené roky nevyzdvihnuté hodinky, na ktoré ľudia zabudli. No a keď mi zastanú, tie ktoré mám práve na ruke, zvesím z nástenky nejaké, čo sa mi páčia a hotovo,“ smeje sa.
Verný svojim zákazníkom
Miloša Uhrina priviedol k povolaniu hodinára jeho súrodenec. Ich otec bol kedysi veliteľ martinskej mestskej polície a oproti ich sídlu bolo hodinárstvo Draxler, ktoré zlodeji stále vykrádali.
„Popri práci sa preto otec s majiteľom obchodu skamarátil a neskôr sa za hodinára vyučil môj brat, ktorému osud však nedoprial sa v tomto odbore zamestnať. Preto keď som ako 15-ročný v roku 1949 skončil školu, vzal ma za ruku do mesta, ukázal na hodinárstvo a povedal: a tu sa budeš učiť,“ s úsmevom opisuje M. Uhrin, ktorého mrzí, že na celom Slovensku už akosi niet hodinárov. Veď v martinskom okrese sú tiež iba dvaja.
„Toto remeslo upadá. Nikto z mladých sa oň nezaujíma, lebo k tomu treba mať chuť, trpezlivosť a veľa vlastných nástrojov. Je to škoda. Preto hoci už mám svoj vek a aj zdravotné problémy, nechcem sa vzdať tejto roboty. Mám svojich zákazníkov a nechcem ich sklamať,“ dodáva na záver majster hodinár.
