Časy sa za posledné roky veľmi zmenili. Život sa aj vďaka vyspelým technológiám neuveriteľne zrýchlil, všade naokolo je zhon, nemáme sa ani kedy poriadne zastaviť. Nečudo, že mnohí ľudia by modernú dobu radi vymenili za pokoj, ktorý sa im nedostáva v takej miere, akoby si sami želali. A keby mohli, aj by sa za ním presťahovali. Ale sú vôbec takéto miesta?
Verte – neverte, sú. A iba pár kilometrov od Martina. Napríklad horáreň na začiatku Kantorskej doliny, kúsok od Sklabinského Podzámku.
Už keď sme sa k nej blížili, bolo jasné, že prichádzame do iného sveta. Obklopovali nás hory, zem prikryla snehová prikrývka, padal sneh. Prvý dojem ešte vylepšil čerstvý a svieži vzduch. S takým sme sa v meste už dávno rozlúčili.
Horár Tomáš Hatala nás už čakal. Mysleli sme si, že sa stretneme s nejakým kmeťom, no vítal nás 28-ročný mladík. V horárni aj s mladou ženou žijú štyri roky.
Splnil sa mu sen z detstva
Všetko si asi treba najprv zaslúžiť. Nič však neprišlo samo od seba, trvalo roky, kým sa k nemu dopracoval. Trpezlivosťou, usilovnosťou, odriekaním, ale a najmä k láskou k prírode.
„Dostal som ju od môjho deda – poľovníka. Ešte ako chlapec som s ním chodieval do lesa, spolu sme v zime prikrmovali zver, počas roka aj poľovali, zbierali huby. Bývali sme vo vrútockej časti Karvaša a Blahovca, do hory sme to mali doslova len na skok,“ začal rozprávanie Tomáš.
