Časy sa za posledné roky veľmi zmenili. Život sa aj vďaka vyspelým technológiám neuveriteľne zrýchlil, všade naokolo je zhon, nemáme sa ani kedy poriadne zastaviť. Nečudo, že mnohí ľudia by modernú dobu radi vymenili za pokoj, ktorý sa im nedostáva v takej miere, akoby si sami želali. A keby mohli, aj by sa za ním presťahovali. Ale sú vôbec takéto miesta?
Verte – neverte, sú. A iba pár kilometrov od Martina. Napríklad horáreň na začiatku Kantorskej doliny, kúsok od Sklabinského Podzámku.
Už keď sme sa k nej blížili, bolo jasné, že prichádzame do iného sveta. Obklopovali nás hory, zem prikryla snehová prikrývka, padal sneh. Prvý dojem ešte vylepšil čerstvý a svieži vzduch. S takým sme sa v meste už dávno rozlúčili.
Horár Tomáš Hatala nás už čakal. Mysleli sme si, že sa stretneme s nejakým kmeťom, no vítal nás 28-ročný mladík. V horárni aj s mladou ženou žijú štyri roky.
Splnil sa mu sen z detstva
Všetko si asi treba najprv zaslúžiť. Nič však neprišlo samo od seba, trvalo roky, kým sa k nemu dopracoval. Trpezlivosťou, usilovnosťou, odriekaním, ale a najmä k láskou k prírode.
FOTO: Vianočný program v Martine, od Mikuláša po Štefana Čítajte „Dostal som ju od môjho deda – poľovníka. Ešte ako chlapec som s ním chodieval do lesa, spolu sme v zime prikrmovali zver, počas roka aj poľovali, zbierali huby. Bývali sme vo vrútockej časti Karvaša a Blahovca, do hory sme to mali doslova len na skok,“ začal rozprávanie Tomáš.
Keď sa rozhodol, že bude lesníkom, tak to nikoho, kto ho poznal, neprekvapilo.
„Študoval som na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku a môj vzťah k prírode to ešte viac upevnilo. Dlho som zvažoval, či pôjdem aj na výšku, napokon som si povedal, že skúsim aspoň rok a potom sa uvidí. Život to zariadil tak, že som doštudoval popri práci,“ povedal mladý horár, ktorý si tiež musel prejsť tŕnistou cestou.
Do školy chodil do Zvolena a za prácou na Kysuce, neskôr sa dostal bližšie domovu – do Príboviec, odtiaľ ale putoval do Fačkova, kde si po prvý raz vyskúšal žiť na samote.
„Spočiatku som aj nadával, že som ďaleko od rodiny, no všetko zlé je aj na niečo dobré. Pomohlo mi to k tomu, že som bez väčších ťažkostí doštudoval. Ak by som na samote nežil, asi by to až také jednoduché nebolo. Keďže po poobediach a večeroch nebolo čo robiť, tak som sa učil. Doma by som sa asi neprinútil,“ podotýkal s úsmevom na tvári Tomáš Hatala, ktorý sa do horárne Maršalovo v Kantorskej doline presťahoval v roku 2014.
Vedľa horárne Tomáš chová aj dobytok. (zdroj: Roman Kopka)Obavy zo samoty sa rýchlo rozplynuli
Priateľka, dnes už manželka Terezka s ním veľmi nechcela spočiatku ísť. Robila na pošte vo Vrútkach a života na samote sa aj trochu obávala. Mladý pár však urobil dobre, prišli do zrenovovanej horárne, ktorú si útulne zariadili.
Manželka napokon prácu na Vrútkach nechala a už aj ona pracuje v lese, na starosti má pestevné práce. Sadí stromčeky a aj s ďalšou partiou ľudí sa o ne počas celého roka stará.
„Dnes si už neviem predstaviť, že by som odtiaľto odišla, tak som si tu zamilovala. Kamarátky sa čudovali, prečo som si takýto život vybrala, stále sa ma pýtajú, či sa nebojím. Odpovedám im, že viac by som sa bála v meste, tu mi nemá kto ublížiť. Aj v novej práci som sa našla, baví ma, je oveľa pokojnejšia ako tá predchádzajúca. Žiadny stres, nútenie do niečoho, čo vám je proti srsti. A žijeme v lone prírody, je to nádherné. Ruch mesta a ani nákupné centrá mi nechýbajú. Samozrejme, do obchodov chodíme, no viac do Jednoty v Turčianskej Štiavničke ako do Martina,“ zapojila sa do debaty Terézia Hatalová.
Mladý lesník má v súčasnosti na starosti lesnícky obvod od začiatku Kantorskej doliny po Sklabinský Podzámok, Turčiansku Štiavničku, Podhradie, Konské a aj časť porastov v okolí Sučian.
„Je to niečo vyše 800 hektátov. Na starosti mám pestevné práce, dohliadam na to, ako sa robia, ale aj ťažbu dreva a ďalšie práce, ktoré s lesníckou prevádzkou súvisia. Roboty je od jari po jeseň veľa, v zime je toho, samozrejme, menej,“ vysvetľoval Tomáš Hatala, ktorý sa stará aj o zver a chodí na poľovačky.
„Ale nie v tejto lokalite, som členom poľovníckeho združenia vo Vrútkach, toho istého, ako bol dedo,“ upresňuje.
Čarovná príroda, ktorá i veľa ponúkne
Horáreň sa nachádza pod Katovou skalou, neďaleko je i Veľkofatranský Kľak. Je síce skrytý v korunách stromov, ale je to nádherný vrch. No a aj samotná dolina je čarovná.
„Za ten čas, čo sme tu, sme ju spoznali dokonale. Žije v nej veľa zveri – jelene, srnky, diviaky, samozrejme medvede, ale naďabili sme aj na rysy či vlkov,“ podotýka horár.
Fero Výrostko: Rodičia ma naučili tešiť sa z každej roboty Čítajte Spolu s manželkou Terezkou a so susedom chovajú aj kravy s býkom.
„Je to plemeno na mäso. Vedľa horárne bola zarastená lúka, a tak sme ju využili. Blízko nej tečie potok, ideálne podmienky na chov, bola by škoda ich nevyužiť, a tak sme sa do toho pustili. Nie je s tým až tak veľa práce, dá sa to zvládnuť,“ hovorí Tomáš.
Terezka sa teší z pokoja, ticha, samota jej neprekáža. Napokon, často ich navštevuje i rodina, priatelia.
"Chodíme na túry, často vybehnem na Katovu skalu, naučila som sa tu bežkovať. Pri vychádzkach po lúkach som si všimla obrovské množstvo byliniek, ktoré som sa tiež naučila spoznávať. Robíme z nich rôzne čaje. Tomáš pozná huby, tiež ich je tu neúrekom. Všetko sa dá využiť, príroda vám veľa ponúkne. Je to tu super, plakala by som, keby som sa musela vrátiť do mesta,“ podotkla horárova žena.
Aj Vianoce sú tu iné, ako z rozprávky
„Aj Vianoce sú tu iné ako v meste. O sneh nie je núdza, všetko je tu v tomto čase biele. Stromček máme prírodný. Tomáš však nevytne prvý, ktorý sa mu páči, ale hľadá v húštinách niekedy aj pol dňa, len aby to prírode neuškodilo. Je jednoducho taký, má to v sebe,“ pochválila manžela Terezka.
Život na samote však občas prinesie aj úskalia. Mladý pár bol už aj na pár dni odrezaný od sveta.
„Raz sa tu prehnala taká veterná smršť, ktorá ničila všetko, čo jej prišlo do cesty. Popadané stromy zahatali aj cestu k horárni, tri dni nešla elektrina,“ spomínal Tomáš.
„Ale prežili sme to, nič sa nám nestalo. Svietili sme si lampášikmi, bolo to čarovné,“ dodala Terezka.
Manželia Hatalovci zatiaľ žijú sami, no veria, že časom prídu aj deti.
„Dúfame, že sa tu naučia žiť a budú mať rovnaký alebo aspoň podobný vzťah k prírode ako my,“ želajú si spoločne. Držíme palce.
