Fero Výrostko: Rodičia ma naučili tešiť sa z každej roboty

O vás je známe, že pochádzate z Valalik, z dediny od Košíc. Ako ste sa ocitli v Martine?
– Na vysokú školu som chodil do Bratislavy a vtedy bolo zvykom, že si umelecké vedenia divadiel chodili vyberať budúcich hercov do svojich súborov. Martinčania ukázali na mňa, a tak som sa v roku 1976 prisťahoval do Turca.

To ste mali 22 rokov, chcelo sa vám do Martina prísť?
– Už predtým o mňa prejavili záujem v divadle v Košiciach, no Viliam Záborský a Mikuláš Huba mi jasne dali najavo, aby som nešpekuloval a išiel do martinského divadla, ktoré vždy patrilo v rámci Slovenska k najlepším.

Pamätáte si, s akými pocitmi ste do Martina prichádzali?
– Mladý človek po škole si vždy myslí, že všetko vie, no až v praxi zistí, koľko toho ešte nevie. Do Martina som prichádzal s rešpektom. Pôsobili tu veľké herecké osobnosti a početný umelecký súbor, okolo štyridsať hercov. Len pre ilustráciu, dnes nás je pätnásť. Skúšali sa dve inscenácie odrazu, časť súboru hrala doma a druhí išli na zájazd.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Herečka Jana Oľhová: Môj život je náročnejší na presuny Čítajte 

Hereckých príležitosti teda bolo dosť...
– Martinské divadlo bolo a je známe tým, že každý herec, ktorý sem nastúpil,

okamžite dostal veľké herecké príležitosti. Každý mal šancu ukázať, čo v ňom je. Niekto sa chytil hneď prvou postavou, ďalší možno až štvrtou, veď človek sa učí prácou.

Ako to bolo s vami?
– Najvýraznejšie som vo svojich začiatkoch „zabodoval“ v postave Vocílku v Strakonickom gajdošovi. Kritika môj výkon vysoko ocenila a získal som aj celoslovenskú hereckú cenu. Bola to postava náročná aj na hereckú pohybovú zložku, spev, tanec. Režiséri potom začali moje pohybové danosti vo veľkej miere využívať – v ďalších inscenáciách som jazdil na jednokolesovom bicykli, chodil na cirkusovej guli, predvádzal kúzla a ekvilibristiky s kartami a podobne.

No neobišli vás ani dramatické postavy...
– Našťastie nie. Mnohé boli veľmi silné, hral som Ferdinanda v Schillerovej tragédii Úklady a láska, doktora Ľvova v Čechovovom Ivanovovi, Satina v Gorkého Na dne, Thylla Ulengspiegela v Gorinovej rockovej opere, Tartuffa a Lakomca v Moliérovi a mnohé ďalšie.

So synom Ferkom. (zdroj: ARCHÍV FV )

Nedá sa to nespomenúť, moja generácia vyrastajúca v osemdesiatych rokoch už minulého storočia, si vás pamätá ako Kukovho parťáka v relácii Poďte s nami, na ktorú sme sa aj s rodičmi pozerali každú nedeľu. To vás muselo presláviť.
– V tejto televíznej relácii som účinkoval takmer štyri roky, nahradil som Paťu Jarjabkovú, ktorá išla na materskú. Bola to nádherná, ale i náročná práca. Veľakrát som musel merať cestu do Bratislavy na otočku, aby som nevynechal skúšku v divadle, nebodaj predstavenie. Popularity som si v tom čase užil až-až. Na ulici som bol ovešaný deťmi ako vianočný stromček.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Vybral si samotu pod Katovou skalou, mladému horárovi sa splnil sen Čítajte 

Sedíme teraz v riaditeľskej kancelárii, už pár rokov divadlu šéfujete. Mali ste však ambíciu byť riaditeľom divadla?
– Ani veľmi nie, môže za to aj moje pôsobenie v poslaneckom zbore krajského zastupiteľstva. Hlavným motívom pre mňa bolo dokončenie dlhotrvajúcej rekonštrukcie Národného domu.

Napokon za vášho pôsobenia Národný dom konečne zrekonštruoval. Bol to váš hlavný cieľ?
– Nielen môj, ale aj mojich predchodcov – piatich riaditeľov SKD Martin. Dokončiť rekonštrukciu každý z nich považoval za prvoradú úlohu. Mojím cieľom bolo, aby po mne už nikto toto bremeno neniesol. A skutočne, rok po mojom nástupe sme v roku 2008 Národný dom slávnostne otvárali. Bolo to ťažké, ale podarilo sa nám pri schvaľovaní financií nájsť v krajskom zastupiteľstve širokú podporu naprieč celým politickým spektrom a dobrá vec sa podarila.

No potom prišla finančná kríza a zas bolo treba zháňať peniaze...
– Áno, reštrikčné opatrenia nám, aj iným organizáciám, ukrojili tretinu finančného rozpočtu a nezostávalo nič iné, ako zháňať prostriedky z mimorozpočtových zdrojov – od sponzorov, k čomu sme využívali aj naše krásne vynovené priestory Národného domu. Nebolo by to však nič platné, keby toto úsilie nebolo podporené kvalitnými a umelecky hodnotnými inscenáciami, čoho predpokladom sú skvelé herecké výkony. Naozaj, v súčasnosti sa naše divadlo môže pochváliť jedinečnými hereckými osobnosťami, či už staršej, strednej, ale aj tej naj-mladšej hereckej generácie a naši vďační diváci zapĺňajú divadelné sály Štúdia a Národného domu takmer pravidelne do posledného miesta.

Čo okrem divadla stíhate, čomu sa mimo neho venujete?
– K mojim veľkým koníčkom patrí športový rybolov, hubárčenie a turistika. Máme chatu na Oravskej priehrade a tam si rybárčenia do sýtosti užijem. Keď nejdú ryby, ideme na huby, a keď nejdú ani ryby, ani huby, ide sa na pivo. Ale najlepšie je, keď sa to všetko zladí dokopy. Sme tam so susedmi dobrá partia, radi si spolu posedíme pri guľáši či na grilovačke. No milujem aj hory, najmä Roháče, Vysoké Tatry, samozrejme, mám pochodenú aj Malú i Veľkú Fatru, veď som tu doma.

Vášnivý rybár. Tohto nádherného desaťkilogramového zubáča ulovil na Oravskej priehrade. (zdroj: ARCHÍV FV)

O vás je známe, že ste aj zručný a kadečo si aj sám zhotovíte...
– Tomu som sa priučil vo svojich rodných Valalikoch na stavbách rodinných domov, vtedy sa veľa stavalo a každý každému pomáhal. Takže nemám problém murovať, šalovať, urobiť stierky alebo opracovať drevo. Aj na chate som si veľa sám porobil, takejto roboty sa nebojím.

Vy asi len tak neobsedíte a stále musíte niečo robiť. Kde ste pochytili túto vlastnosť?
– Z domu. Mali sme veľké gazdovstvo – chovali sme kravy, kone, sliepky, kačky, husi. Museli sme kosiť, starať sa o hydinu i dobytok. V tých časoch sme pestovali aj konope, to sa močilo, česalo, priadlo. Krosná sme mali celú zimu postavené, ja som tú robotu miloval. Doteraz mám doma koberce, ktoré som si sám utkal. Pomáhal som aj v kuchyni, v dome nás bolo deväť a bolo treba každý deň variť. Vtedy mi to tak nevoňalo, ale dnes to veľmi oceňujem, veľa som sa pri peci naučil, veľmi rád varím. Nebolo kedy vysedávať. Futbal či hokej som hrával až po tom, keď sa všetko doma porobilo.

Z čoho mávate radosť, z čoho sa vytešujete?
– Rodičia i starí rodičia ma naučili tešiť sa z každej roboty, a to mi ostalo. Či už je to tu v divadle, alebo hocikde inde. Keď sa nám niečo podarí, tak si zavolám kolegov a rozprávame sa o tom. Ako akcia prebehla, ako reagovali ľudia, či prídu aj nabudúce a podobne. Nikdy som sa na robotu nepozeral ako na niečo úmorné, ale skôr na ten výsledok, ktorý z nej vzíde. A keď sa aj niečo nepodarí, tak nerobím z toho tragédiu, podarí sa nabudúce.

Tešíte sa na Vianoce?
– Mám rád vianočnú atmosféru – zdobenie stromčeka, prípravu večere, slávnostný príhovor, rozbaľovanie darčekov. Aj toto mám z domu. My sme boli veľká rodina a Vianoce vždy boli pre nás najkrajšími sviatkami v roku.

Keď ste boli dieťaťom, aký darček vás najviac potešil?
– Najpopulárnejší zimný šport u nás vo Valalikoch bol hokej. Ako mladší žiaci sme vyhrali jeden z najvýznamnejších hokejových turnajov, keď sme vo finále porazili aj košické družstvo na čele s budúcou hokejovou hviezdou Vincom Lukáčom. Na slávnostné vyhlásenie výsledkov a odovzdanie medailí prišli osobne Jozef Golonka s Vladimírom Dzurilom, od ktorých sme dostali malé suvenírové hokejky s podpismi celej vtedajšej československej hokejovej reprezentácie. Pri mojom nedávnom stretnutí s Jožom Golonkom v SND v Bratislave si na túto chvíľu zaspomínal. A vraj také fantastické a obrovské bravčové rezne, aké urobili valalické kuchárky, nikdy v živote nejedol. No a s hokejom súvisí aj darček, na ktorý stále rád spomínam.

Aký bol?
– Ako malý chlapec som túžil mať svoje vlastné korčule – kanadky. V obchode so zmiešaným tovarom vo Valalikoch mali jeden jediný pár mojej veľkosti vystavený vo výklade. Prosil som mamu, starých rodičov, aby mi ich kúpili, srdce mi išlo za nimi puknúť. No odbili ma, že sú príliš drahé. A ja som si ich našiel pod vianočným stromčekom. Bol to môj najkrajší darček v živote.