Slovenská ženská golfová jednotka je z Martina

Ako sa dievča z Martina dostalo ku golfu?

– Keď som mala deväť rokov, spolužiakova mama otvárala vo Valčianskej doline golfovú akadémiu. Oslovila deti, ktoré mali blízko k športu, na úvodný odpal, ktorý bol súčasťou slávnostného otvorenia. Trochu sme potrénovali, ale mám pocit, že na prvýkrát sa mi odpal nevydaril a všetko klaplo až na druhý pokus. Takto odštartovala moja kariéra (smiech).

Anika Bolčíková. (zdroj: ARCHÍV AB)

Štart famózny, čo bolo ďalej?

– Bola som žiačkou Evanjelickej základnej školy v Martine a pri nej fungoval golfový krúžok. Tam som získala golfové základy. Približne po roku mi môj tréner, ktorý pochádzal z Česka, ponúkol možnosť napredovať v jednom z golfových klubov na Morave. Zaregistrovali ma v Českej golfovej federácii, spravila som si zelenú kartu, začala hrať na turnajoch a naberať potrebné skúsenosti.

Bol dobrý krok odísť tak skoro k našim západným susedom?

– V Česku je golf ďalej ako u nás a prakticky polovicu mládežníckej kariéry som strávila len tam. Keď som sa však dostala na úroveň, ktorá by mi mohla zabezpečiť miesto v reprezentácii, začali sme sa obzerať po slovenskom klube. Trošku aj zhodou okolností som sa dostala do Prievidze, kde robia golf veľmi dobre a začali ma podporovať. Za ich pomoc som veľmi vďačná. Podstatnú časť tréningov som však naďalej absolvovala na Morave, no už som mohla získavať body do slovenského rebríčka a prišla aj pozvánka do reprezentácie. Najskôr do juniorskej a potom aj do ženskej.

Aktuálne ste jednotkou slovenského ženského rebríčka. Znamená to, že ste najlepšou golfistkou u nás?

– Dá sa to povedať aj takto, no vo svetovom rebríčku ešte strácam pár bodov na bývalú slovenskú jednotku Natáliu Hečkovú. Svetový a domáci rebríček totiž hodnotí jednotlivé turnaje rozdielne. Preto môže byť v jednom rebríčku vyššie ona a v druhom ja. V domácom poradí sa mi Natáliu podarilo preskočiť a teraz sa o to isté pokúsim aj vo svetovom rebríčku.

Váš talent si všimli aj za morom. Dostali ste ponuku študovať na jednej z amerických univerzít a hrať za ich golfový tím. Bolo ťažké vybojovať si takúto možnosť?

– Okrem potrebnej kvality treba mať aj kus šťastia. Všetko začalo na jednom z reprezentačných turnajov, kde som nastúpila proti Švajčiarke, ktorá bola už aj na olympiáde. Keďže sa mi s ňou darilo držať krok, jej otec a zároveň tréner si ma všimol. Má kontakty v Amerike a na základe jeho referencií som dostala ponuku z dvoch univerzít. Vybrala som si Auburn University v štáte Alabama, kde od septembra študujem.

Ako vyzerá golfový tím na americkej univerzite?

– Prakticky počas celej strednej školy tam dievčatá bojujú o to, aby dostali štipendium a mohli na univerzite popri štúdiu hrať aj golf. V našom je deväť dievčat. Okrem mňa je tam Írka, Španielka, hráčka z Južnej Afriky a zvyšok družstva tvoria Američanky. Pravidelne sa zúčastňujeme turnajov, na ktoré sa však dostane len päť hráčok. Štyri do tímovej súťaže a jedna do individuálnej. Ja som sa na prvý turnaj ešte neprebojovala, ale na druhom sa mi podarilo vyhrať individuálnu časť. Na ďalších turnajoch boli moje výkony stabilné a zatiaľ môžem byť spokojná.

Je veľký rozdiel medzi vnímaním golfu u nás a za oceánom?

– My ho berieme ako individuálny šport, ale na univerzitách je to čisto kolektívny šport. Všetko sa podriaďuje tímovému úspechu. Rozdielne je ale úplne vo všetkom – od povrchu golfových ihrísk, cez ich náročnosť, až po to, že medzi jamkami sa okrem súťažných kôl pohybujete na elektronických autíčkach a nie pešo. Ono sa to nezdá, ale keď chodíte pešo, strávite na ihrisku aj raz toľko času. Súčasný trend šetrenia času cítiť, žiaľ, aj v golfe.

Sú veľké rozdiely aj v tréningovom procese?

– Od trénera dostaneme na papieri spísané veci, na ktorých musíme pracovať. Je to v podstate tréningový plán a postupne ho každá hráčka plní. Vždy, keď niečo potrebujete, máte sa na koho obrátiť. Máme k dispozícii odborníka na stravu, mentálneho či kondičného trénera i fyzioterapeuta. Mne ale chýba osobný prístup, a preto som stále v kontakte s mojím írskym koučom, ktorý žije v Česku. V nasledujúcom semestri vyskúšame zabezpečiť, aby videl moje odpaly online a následne spolu prejdeme veci, na ktorých mám ďalej pracovať.

Má univerzita vlastné golfové ihrisko?

– Áno. Cesta naň trvá približne pätnásť minút. Moje spoluhráčky tam jazdia autom, pretože v Amerike vyzeráte bez auta ako mimozemšťan. Ja som si však kúpila bicykel. Keď už som cudzinka, nech je to trochu okorenené (smiech).

Ihrisko môžeme využívať kedykoľvek potrebujeme a voľne sa po ňom pohybovať.
Stíhate popri golfe zvládať školské povinnosti?

– Musím. V mobile mám aplikáciu, ktorá kontroluje, či prídem na čas do školy. Ak meškám čo len dve minúty, tréner hneď zisťuje, čo sa stalo. Celý deň tak musím mať dobre naplánovaný, aby som všetko stihla. Keďže som zahraničný študent, mám mentora. Ten mi poradí, ak niečomu nerozumiem v škole, ale tiež sa mi pomáha zorientovať v bežných veciach. Denný program začínam ranným tréningom o šiestej, potom sa strieda škola s golfom, nejaké osobné voľno, pričom niekedy som končila až večer o desiatej. V prvých týždňoch, kým si to celé sadlo, som ani nemala čas zavolať domov rodičom. Ale už som si našla systém a je to celkom v pohode.

Ako sa Anika Bolčíková cíti v Amerike?

– Keď som tam prišla, mala som pocit, akoby sa všetko posunulo o desať rokov dopredu. Technologický rozdiel je obrovský, v škole všetko funguje stopercentne. Trochu ma šokovalo, že v niektorých predmetoch som ani nevidela učiteľa a všetko prebehlo online. V elektronickej podobe som si našla potrebné podklady k predmetu, potom test a výslednú známku. Ako som už spomínala, golf na škole berú ako kolektívny šport a to nielen na ihrisku, ale tiež mimo neho. Tým, že so spoluhráčkami riešime podobné problémy, nemám pocit, že som na všetko sama. Naozaj sa cítim súčasťou tímu a to veľmi pomáha. Kouč mi tiež na začiatku pridelil jednu spoluhráčku, ktorá je na škole dlhšie, aby mi ukázala všetko potrebné. Na jednom z turnajov som stretla aj spoluhráčku zo slovenskej reprezentácie Lailu Hrindovú, ktorá je v Amerike o rok dlhšie, takže presne vedela, čím si prechádzam a vedela mi poradiť. Vždy je v cudzine príjemné pokecať si s niekým v rodnom jazyku.

V družstve je však deväť dievčat, ktoré bojujú o päť miest na turnajoch. Toto nerobí zlú krv?

– Vôbec, žiadnu nevraživosť som nepocítila. Hráčky sú skôr nastavené tak, že aktuálne je lepšia iná, a tak je pre tím prospešnejšie, aby hrala.

V Amerike má univerzitný šport veľkú fanúšikovskú podporu. Platí to aj pre golf?

– Áno. Na turnaje chodí množstvo ľudí, oblečú sa do tímových farieb, fandia a robia parádnu atmosféru. Komunita berie školské tímy ako svoju súčasť a neváha ich podporiť. Táto pozitívna energia športovcom určite pomáha.

Golf mnohí považujú za pohodový šport, kde sa človek prejde po ihrisku v peknom prostredí a trafí pár jamiek. Potrebujú golfisti kondičné tréningy?

– Práve v Amerike mi ukázali kondičný tréning zameraný špeciálne na golf. Okrem zvyšovania sily obsahuje aj cvičenia na koordináciu, flexibilitu, stabilitu, rozvoj dynamického pohybu či reflexy. Golf zaťažuje telo dosť jednostranne a na to vás najlepšie pripraví práve kondičný tréning. Ak ho zanedbáte, môžete si ublížiť. To samozrejme platí i pre rekreačných hráčov.

Čo by ste chceli v golfe dosiahnuť?

– Mojím snom je zhrať si na olympiáde v Tokiu. Dostane sa tam len šesťdesiat najlepších hráčok rebríčka, a tak to nie je vôbec jednoduchá úloha. Cesta vedie cez profesionálne turnaje, kde sa dajú získať potrebné body. Základom, aby sa táto šanca stala realitou, je systematický a poctivý tréning a potrebný kúsok šťastia. Ak sa všetko spolu zíde, môže to vyjsť.

Turiec má slovenskú golfovú jednotku. Môže sa náš región stať baštou tohto športu?

– Keď nad tým rozmýšľam, tak slovenské hráčky z reprezentácie Rebecca Hnidková a Sára Zrníková majú obidve otcov z Martina. Je to veľmi zaujímavé a nemôže to byť len náhoda (smiech).