Elbrus je ruský dvojhrbý vrch, mocne sa pýšiaci so svojim východným (5621 m) a západným štítom (5642 m).
Hrdý ľadový solitér, nachádzajúci sa kúsok od prenádherného kaukazského dvojchrbta, veľhory stojacej medzi Čiernym a Kaspickým morom, tvoriaci hranicu Ruska so zakaukazskými republikami Gruzínsko a Azerbajdžan.
"Paľko, je to viac o hlave ako o tele, aj keď fyzicky samozrejme musíš byť dobre pripravený," opakovala sa mi v hlave dookola myšlienka kamaráta z Martina, ktorý Elbrus vyšiel pred dvoma rokmi, aj keď z ľahšej, južnej strany.
Prečo ľahšej? Pretože na zdolanie zo severnej strany vychádzate z chaty, ktorá stojí vo výške zhruba 3800 metrov nad morom, čo je o štyristo metrov nižšie, ako východzí bod na južnej strane.
Štyristo metrov je v takejto nadmorskej výške viac ako dosť, takže v posledný deň výstupu sme museli zdolať viac ako 1800 výškových metrov.
Úspechu predchádzala moja letná príprava. Síce som párkrát vybehol aj do Nízkych a Vysokých Tatier, ale nebudem klamať - kondíciu som v najväčšej miere získal výstupmi na chatu na Kľačiansku Maguru.
Proste som sa dvakrát, trikrát za týždeň zobral a vyšliapal som Suchý, alebo len po chatu. My, Turčania, žijeme v úžasnom prírodnom skvoste. Kto chce, môže za krátku chvíľu začať stúpať do blízkych hôr. Ďakujem, Fatra, že stojíš a chrániš nás.
Týždeň pred samotným výstupom sme už lozili s kamarátom - Sučancom Radkom Grzankom po blízkych kopcoch pod Elbrusom.
Z nášho tábora Oslík (2800 m) sme sa prešli na blízke "kopčeky" Koruna a Surch (3030 m), Kamenné hríby (3250 m) a po presune do posledného tábora Ťoplij stan, ktorý stojí vo výške 3825 m hneď na kraji ľadovca, sme dva dni pred samotným dobytím vrcholu absolvovali posledný aklimatizačný výstup k Lencovým skalám (4850 m). Po dni oddychu nastal deň záverečného výstupu.
"Je dobré počasie, iba mínus pätnásť stupňov," vraví v inkriminovaný deň ruský sprievodca Stas, keď mi o pol druhej ráno kontroluje uchytenie mačiek na topánkach. Je čiernočierna tma, vietor mi hviždí okolo uší. Oblečený ako kozmonaut sa pozerám na chrbát ľadovca, na ktorom svietia tri malé húsenice tvorené alpinistami, ktorí vyrazili o hodinu skôr než my. V ten moment by ma ani vo sne nenapadlo, že ich vďaka prudkému tempu dvadsaťsedemročného Stasa predbehneme.
No stane sa.
"Pôjdeš posledný," vraví mi Stas, ktorý ide prvý. Radko je naviazaný dvadsať metrov za ním a po ďalších dvadsiatich metroch uzatváram našu trojicu ja, vraj „strong man“. Ani zďaleka sa na to necítim, celkovo sme s Radkom v noci poriadne ani oka nezažmúrili. Nedalo sa spať. Pre chlapa akoby noc pred bitkou, nazhromaždený adrenalín a nekonečné ťaživé otázniky:
"Pustí nás hora? Nestane sa nám nič zlého? Nepríde búrka? Zvládneme to, dáme to?!?" vám kradnú nielen spánok, ale aj istotu.
A teraz kráčam ľadovcu po šiji, nekompromisne do neho zarývam železné zuby mačiek. Prírodná filharmónia má na programe neutíchajúci piskot vetra a vďaka úzkemu kužeľu svetla z čelovky sledujem drzo a psychopaticky sa krútiace lano po snehu. Obchádzame trhliny v ľade zamaskované snehom, v ktorých by poľahky zmizol chlap aj s nošou dreva.
"Snáď ma vytiahnu, keď sa mi šmykne," vravím si v duchu.
Fotíme východ slnka, no do smiechu nám nie je
Celé dve hodiny tma, môj dych a krútiace sa lano pod nohami. Psychiatria. Konečne aspoň dobiehame prvú skupinu. Nie, nie sú preteky, proste máme také tempo, zatiaľ ide všetko dobre. Proti nám zostupuje nejaká žena s domácim sprievodcom, ktorá to vzdala. Prajem im v duchu dobrý návrat. A modlím sa..., modlím sa, aby už vyšlo slnko.
Vychádza okolo piatej ráno. Paradoxne mi začína byť ešte väčšia zima. Prsty na ľavej ruke mi zmrzli aj napriek dvom kvalitným rukaviciam. Nemám až s takýmto zmeravením končatín osobnú skúsenosť, prenasledujú ma hrozivé myšlienky:
"Rozmrznú mi prsty ešte na tomto kopci? Ak áno, budem mať v tých prstoch aj cit? Veď nejednému človeku tu na Elbruse zmrzli prsty tak, že museli byť amputované..."
Niet inej cesty, iba vpred. Keď pri nasledujúcej zastávke konečne stojíme, do prstov sa vracia teplo a cit. Fotíme východ slnka, no do smiechu nám ale nie je. Dobre vieme, že pred sebou máme to najťažšie.
Fatra to nie je, zdá sa mi, že na kopci umriem
Niekde vo výške päťtisícsto metrov sa pred nami zjavuje dlhý, nekonečný svah. Naša Fatra má takýchto sklonov na desiatky, no v tejto výške myslím, že na tomto kopci umriem. Naša rýchlosť pripomína burlakov na Volge, nohy ukladám na dĺžku topánky. Vietor zosilnel, hlavu mám sklonenú, aby som tvár ušetril mrazivého útoku. Pre istotu ešte aj sneží.
Pľúca mi ide roztrhnúť, mám ich rozorvaté ani harmoniku, no aj tak telo bez ustania hlási - málo kyslíka. Modlím sa, spomínam na celú moju rodinu, používam mantry, afirnácie, zaklínadlá, no nič nepomáha.
Stas robí prestávku vždy po hodine. Pri tej najbližšej padám do snehu vedľa Radka: "Vládzeš?" Z výrazu jeho tváre čítam, že je na to podobne ako ja. To, čo vyslovil na adresu Stasa tu nemôžem napísať, ale asi si viete domyslieť, že išlo o sprosté slová, ktorými my, Slováci, vieme opísať veľmi veľa situácií, temer všetko.
"Tak prečo ho nezatiahneš za lano? Veď sa nemusíme dobiehať ako teraz a strácať čas veľkou prestávkou. Len sa na kopci zastavíme a tri minúty sa vydýchame... Nemôžeme ísť opäť hodinu bez ustania, veď je to šialenstvo!!!" hromžím.
Radko pritakáva, ale dobre poznám jeho povahu - on ide ako parný valec, bude nadávať, ale nezastane, radšej umrie.
Pregúľal som sa po snehu k Stasovi. "Stas, dobre ma počúvaj," vravím mu po rusky. "Odteraz budeme stáť každých dvadsať minút. Ale iba na svahu, nebude sa dobiehať? Dobre?" pritakáva.
Pozerám mu do tých jeho blankytno modrých usmiatych očí. Verím, že mu došlo, čo od neho chceme.
V mojom vnútri nastáva ticho, hnev je preč
Stúpame ďalšiu hodinu. Radko Stasa ani raz lanom nepotiahne, takže sa neudeje ani jedna jediná zastávka, čo i len na minútu. Fyzické dno! Šialenstvo tretieho druhu!!! Psychika rozbitá na črepiny. Napriek tomu nastáva v mojom vnútri ticho. Všetky myšlienky umreli. Odišiel hnev voči Stasovi, strach, čo bude. Len kladiem nohy, robot Augustín by bol na mňa pyšný.
Pri ďalšej zastávke na kraji krátera ja i Radko vehementne Stasovi oznamujeme, že takto to ďalej nepôjde.
"K čomu to všetko, že sme všetkých predbehli, keď ideme na hranici svojich síl?"
Stas vychádza Elbrus touto stranou po štrnástykrát, pozná tu každý kameň, no my sme novici, nevieme, koľko máme ešte pred sebou a akého náročného stúpania.
Stas na nás pozerá, oči mu žiaria, jeden by ho najradšej udrel a keď ustane príval našej revolúcie, vraví nám: "Chalani, veď vrchol je tu za rohom."
Vedie nás okolo skaly, aby sa nám zjavila planina s minimálnym stúpaním a vyšliapaným chodníkom. Tristo metrov, štyristo? Na konci kopčeka je akýsi železný patvar zavŕtaný v zemi. Vrchol Elbrusu.
"Ach, ty pojašený ruský mladík, ideme!". Tá rovinka nám trvá neuveriteľnú štvrťhodinu, úsek, ktorý by som v lete a v nižšej nadmorskej výške prebehol za dve minúty. Po ceste stretávame akéhosi staršieho Rusa, takže v ten deň nebudeme na vrchole prví.
To je to posledné, čo nás trápi. Skôr nás rozčuľuje, že ten pán sa so Stasom rozpráva, akoby si sem vyšiel na prechádzku, na hríby, len tak... Vraj už je tu pol hodinu a nikoho. Typickí Rusi, čo je pre nás extrém, to je pre nich bežné.
Žiadne oslavy, pocit eufórie. Nie. Iba ticho
Osem hodín hore, päť hodín dolu, náročný trek. Ako sa poobede vraciam do našej chaty, pri stole sedia traja Nemci. Majú ísť na vrchol zajtra skoro ráno. Dobre si pamätám napätie, ktoré mi ešte ráno spútavalo nohy. Veľa sa ma vypytujú a ja s neuveriteľným pokojom a tichom odpovedám.
"Dáte to, nebojte sa, všetko dobre dopadne." Áno, ticho. Žiadne oslavy, krik, pocit eufórie. Nie. Iba ticho.
Autor: Pavel Hirax Baričák
