Neodmysliteľnou súčasťou kina Strojár v Martine bol 42 rokov Peter Ducár. Ako vedúci kina pracoval od roku 1992 až po súčasnosť, dovtedy ako premietač. K chlebíčku premietača pričuchol už ako 15-ročný. Dobrý dôvod na to, aby nám otvoril dvere do sveta premietania, výberu filmov i vkusu diváka.
Spomeniete si ešte, prečo začiatkom 70-tych rokov vznikla potreba postaviť v Martine ďalšie kino, hoci vtedy už fungovalo kino Moskva?
- Vedenie bývalých strojární chcelo postaviť pre pracujúcich vlastný kultúrny stánok ako miesto pre ich sebarealizáciu, keďže vtedy tam fungovali aj rôzne krúžky či folklórne súbory, ktoré potrebovali strechu nad hlavou. A tak sa rozhodli postaviť Dom kultúry Jozefa Visarionoviča Stalina. Jeho súčasťou bolo aj kino.
Peter Ducár. (zdroj: ANDREA DUDRÁKOVÁ)
Vieme ešte, aký film sa v kine premietal ako prvý?
- Fúú, to si už nespomeniem, ale vtedy sa väčšinou hrali filmy budovateľské, sovietske, ideologické alebo vojnové. Čiže predpokladám, že to bolo niečo z tohto súdka.
Kino Strojár najmä v čase svojho vzniku premietalo niekoľkokrát denne. Bol po filme taký dopyt?
- Strojár mal vtedy ako jedno z troch na Slovensku panoramatické premietanie na 70 mm filme. Do Martina chodili na filmy autobusové zájazdy z celého Slovenska a hralo sa dokonca aj doobeda. Taká Kleopatra sa v Strojári hrala polroka, kým ju všetci videli. Plno bolo stále.
A kto vyberal filmy, ktoré diváci napokon v kinách uvidia? Existovala nejaká cenzúra?
- Všetky filmy nakupovala jedna spoločnosť a tá ich potom delila medzi Slovensko a Česko, čiže cenzúru robili už pri nákupe. Vedúci kín potom na stretnutiach vyberali filmy pre ich mestá.
A ako sa filmy dostávali d Martina? Vraj prichádzali vlakom a čakali na stanici, kým si ich vedúci kina nepríde vyzdvihnúť.
- Presne tak. My sme filmy chodili vyzdvihovať do Martina na káričke. A ak niekedy meškali vlaky, čakali sme na stanici dupkajúc nohami, kým nedorazili. Filmy sa vtedy distribuovali na 35 mm pásoch, ktorý bol nehorľavý, a preto najskôr chodili v papierových škatuliach. Neskôr to už boli pozinkované plechovky a potom obaly s plastovou stredovkou, ktoré už mali vlastnú rúčku na nosenie.
Kedy prišli do Strojára filmové festivaly alebo rôzne organizované podujatia?
- Bolo to v roku 1981, keď sa u nás objavil slovensko-americký film Jánošík od Jaroslava Siakeľa. V Martine sa v rámci tohto festivalu konala aj prehliadka krátkych čisto slovenských filmov.
Čo najmä sa zmenilo v kine po revolúcií v roku 1989?
- Dovtedy sme fungovali pod strojárňami a ROH, ktoré financovali celú prevádzku, opravy a fungovanie všetkých súborov od divadelných, folklórnych, tanečných, hudobných až po bábkové. Od roku 1992 sme sa zmenili na obchodnú spoločnosť a začali sa živiť sami. Po revolúcií sa odrazu uvoľnilo veľa vecí, vznikali nové spoločnosti, ktoré začali voziť filmy zo zahraničia. V 1993 sa filmové kluby rozdelili na české a slovenské. Filmový klub v Martine znovu ožil v roku 1997.
Bolo kino kedysi pre verejnosť lepším magnetom?
- Každé kino má svojich divákov, ktorí doňho chodia na obľúbené filmy. S tými stabilnými sme sa už poznali po mene a táto intimita sa už v multikinách vytráca. Priam rodinná atmosféra vládla u nás vo filmovom klube, kde sa premietali alternatívne filmy. Klub mal aj 200 členov, ktorí mali preukazy a s tým aj zvýhodnené vstupné. Po premietaní sa stretávali v bufete pri vínku a debatovali o tom, čo práve videli.
