Patril medzi výrazných a v zahraničí najznámejších protagonistov modernej česko-slovenskej literatúry a kultúry. Ako svojhlavý bojovník prešiel od februára 1948 do augusta 1968 zložitou vývinovou púťou, ktorej trasu určoval odklon od bojovného elánu a príklon k bojovnému kriticizmu.
Kajal sa za Žingorovu smrť
Vo februári 1948 Mňačko nadšene vítal komunistický prevrat a rozšíril rady tých, ktorí propagandisticky velebili nový režim a jeho totalitné zriadenie. Ako novinárske eso – redaktor denníkov Rudé právo a Pravda – sa angažoval vo viacerých nezákonných kauzách. Dokonca obhajoval justičné vraždy! V tejto súvislosti pripomenieme brožúru Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom. Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom (Povereníctvo spravodlivosti, 1950). Azda ani netreba konštatovať, že tento tragický príbeh má silný turčiansky rozmer.
Pamätný súdny proces s legendárnym partizánskym veliteľom Viliamom Žingorom (rodákom z Bystričky), konaný 18. – 21. októbra 1950 v Bratislave, bol krvavou demonštráciou brutality a svojvôle nového komunistického režimu. Celkovo obvinili viac ako 140 osôb, zväčša účastníkov protifašistickej rezistencie.
Žingora v zinscenovanom konaní prezentovali ako vraha, zločinca, zbabelca a zradcu, ktorý odmietol akceptovať „vládu ľudu“ a svoje postavenie v Zväze slovenských partizánov vraj na základe inštrukcií zahraničnej rozviedky zneužíval na prípravu štátneho prevratu.
Ladislav Mňačko
Svetlo sveta uzrel na moravsko-slovenskom pomedzí a v žilách mu kolovala krv, mentalita i hrdosť oboch národov. Krátko po narodení sa s rodičmi odsťahoval do Martina, kde prežil časy detstva, dospievania i prvých lások. Býval na Marxovej ulici (dnešná ulica Priehradka) a vyučil sa za predavača v lekárni, čo ho však veľmi nebavilo. Prešiel niekoľkými zamestnaní, najdlhšie pracoval ako stavebný robotník. Nevyšiel mu útek do Sovietskeho zväzu (1939), za pokus o prekročenie nemecko-holandských hraníc (1940) skončil v koncentračnom tábore Hunswikl a musel absolvovať nútené práce „v ríši“. Zhodou šťastných okolností v roku 1944 utiekol a zapojil sa do partizánskeho hnutia v rodnom Valašsku. Hneď po vojne vstúpil do komunistickej strany, mal povesť bohéma a bol tuhým fajčiarom, ktorý denne „zvládol“ aj sto cigariet...
Mňačko sa aktívne zúčastňoval na pojednávaniach a pravidelne uverejňoval tendenčné reportáže. Vlastný podiel na celej súdnej fraške zavŕšil spomínanou, takmer stostranovou nepodpísanou brožúrou, ktorú propaganda označila za „literárne dielo“. Tvorca to napísal rutinne, profesionalitu v štylizovaní textu publikácie uprieť nemožno...
Z ohavného, otrocky režimového hanebného slovníka ešte aj dnes behá človeku mráz po chrbte... Neskôr Mňačko spis verejne zavrhol, oľutoval podiel na Žingorovej smrti, kajal sa, sypal si popol na hlavu. Ako ale uviedol v jednom z ponovembrových rozhovorov, „...brožúra nie je jediným svinstvom, ktorého som sa v prvých rokoch po víťazstve totalitného režimu dopustil. Vo vtedajšej Pravde sa nájde podobných útokov proti cti a morálke viacerých spoluobčanov, autorizovaných mojím menom, viac.“
Historickým faktom vždy zostane, že texty obžalovaných, ktoré sa museli naučiť spamäti a pred súdnym tribunálom deklamovať, napísal Mňačko.
