Takzvané obedy zadarmo, ktoré štátnu pokladňu môžu vyjsť 80 – 120 miliónov eur ročne, každému chutia ináč.
Niekto v nich vidí populizmus vládneho Smeru, ktorý sa chce zapáčiť voličom, iní zas tento krok vnímajú ako pomoc mladým rodinám. Zvlášť v čase, keď opäť stúpajú životné náklady spojené s bývaním alebo výdavkami na potraviny.
Niekomu sa nepáči ich plošný princíp a volá po adresnosti. Lenže, kde je tá hranica, komu treba pomôcť a komu už nie? Symbolické poplatky za obedy donedávna platili rodičia detí v hmotnej núdzi, čo mnohí právom vnímali ako veľkú nespravodlivosť, lebo ich príjmy ani zďaleka nedosahujú výšku priemernej mesačnej mzdy a majú čo robiť, aby s 500 – 600 eurami v ruke vyžili. Podľa sociologičky Zuzany Kusej je v našej krajine príjmovou chudobou ohrozené každé piate dieťa. A to vraj žijeme v časoch, kedy sa Slovensku darí ako nikdy predtým.
Obedy zadarmo nie sú žiadnym výmyslom Smeru, v škandinávskych krajinách fungujú dlhé roky a na tento princíp nastúpili aj niektoré pobaltské štáty, politický zápas za ne sa začína zvádzať i v Česku. Nemalo by nám ísť o to, kto ich navrhol, ale ako dokážu bežným ľuďom pomôcť.
Druhou vecou je to, ako je projekt pripravený do praxe. Lebo len prísť s návrhom a vy v obciach a mestách si už poraďte s nedostatočným personálnym zázemím a vybavením kuchýň a jedálni, tiež nie je fér. Šiť horúcou ihlou sa nikdy neoplatí. Lebo potom aj dobre myslená vec sa nemusí ujať.
