No posledný polrok, rok už Vlasta Kunovská (1. 9. 1946 – 10. 2. 2019) prestala tak často dvíhať telefón. Prestala nám posielať optimistické videá, ktoré nás mali správne naladiť a prestali sme ju vídať na fotografiách, ktoré nám posielali spolupracovníci z rôznych súťaží, kde zvykla sedieť v porotách. Vedeli sme, že bojuje. Že potrebuje všetky sily, aby zvládla chorobu, ktorá vždy vystavuje nesplatiteľný účet.
SI NAVŽDY V MOJOM SRDCI
Keď sme sa s Vlastičkou dohodli, že sa stretneme niekde v meste, väčšinou čas nedodržala. Postávala som, obzerala som sa na všetky strany, až kým sa konečne neobjavila a ospravedlňovala: stretla som... - množstvo priateľov, známych - to bolo pre ňu typické. Nemohla „len tak“ prejsť okolo nich. Jej dar komunikácie bol neopakovateľný, ľudí si vedela zapamätať, zaradiť, osloviť.
Milovala kultúru vo všetkých možných podobách, dýchala v nej a z nej, myslím si, že tieto rituály ju nabíjali najväčšou energiou. Patrili k nej aj pravidelné návštevy v Štátnom komornom orchestri v Žiline, na ktoré sa vždy veľmi tešila.
Chorobu, ktorá ju zasiahla, prijala až s nepochopiteľnou pokorou. Našli ste ju nariekať, sťažovať sa? Len najbližší sme vedeli, že je silná a svoje ťažkosti a bolesti si odnesie so sebou. Vlasti, si navždy v mojom srdci. ZUZANA BUKOVSKÁ
Jej ho vystavila veľmi skoro. Bude nám chýbať jej optimizmus, jej ostrý jazyk, ktorým vedela pomenovať veci okolo nás, bude nám chýbať jej prístup k témam, ktoré jasne a jednoznačne komentovala. Vedela čítať medzi riadkami, medzi charaktermi, vedela dať bodku tam, kde mnohí neočakávali koniec.
Preto nás, v redakcii MY Turčianske noviny, lebo s nami spolupracovala hádam odjakživa, veľmi zaskočila bodka, ktorú musíme dať za jej životom. Ešte sme to nechceli. Ešte to nevnímame ako niečo definitívne. Lebo Vlasta nás svojím životom a svojimi postojmi bude dlho držať vo vedomí, že človek neodchádza vtedy, keď zomrie, ale vtedy, keď sa pominú všetci, ktorí si ho pamätajú, a prachom zapadne dielo, ktoré vytvorili.
S osvetou v srdci, s dušou pre ochotníkov...
„ Sedem aktívnych a zmysluplných „osvetárskych“ rokov ovplyvnilo moju profesionálnu cestu životom. Naozaj plnohodnotné, krásne a šťastné obdobie svojho pracovného zaradenia som prežila na osvetovom stredisku v Martine. V mojich spomienkach dodnes rezonuje onen čas venovaný miestnej kultúre v turčianskom regióne nezabudnuteľne živo,“ vyznala sa nedávno pri oslave 65 rokov osvety v Turci.
NESPÚTANÝ ŽIVEL, NERIADENÁ STRELA
Veľmi mi je ľúto, že o Vlaste Kunovskej píšem už len v minulom čase. Poznal som ju
30 rokov a z vlastných skúseností môžem povedať, že išlo o svojráznu bytosť, nespútaný živel, „neriadenú strelu“, priam kultúrneho rebela. Isteže, nebolo možné jej vo všetkom pritakávať, niekedy sa ani nedala počúvať, ale vždy – v akomkoľvek čase i nečase – mala vzácnu schopnosť vyvinúť maximálne nezištné úsilie a energiu, aby sa dobrá vec podarila. Osobnostne dozrievala v slobodnejšie dýchajúcej klíme 60. rokov minulého storočia, pričom slastné dúšky získanej slobody z nej chytľavo vyžarovali aj v neskoršom „normalizačnom“ čase. Zákonite sa to premietalo do Vlastiných občianskych postojov, myslenia, správania, povahy, skutkov a názorov...
Či už sa tomu človek niekedy bráni, alebo nie, vstupujú mu do spomienok blízki ľudia. Akoby boli naozaj prítomní, veď ak by sa človek priveľmi snažil, azda by sa ani nebránil dotyku. Niekedy je to sen, inokedy len záblesk, no všetky tie bytosti sa správajú v našom srdci tak bezprostredne, akoby naň mali vyhradené právo a akoby nás v skutočnosti ani nikdy neopustili. Niečo také cítim v súvislosti s Vlastou. Ako vraví istý turčiansky klasik, zapadne sláva a mená budú zaviate. Nastane čas, keď ostane len dielo a jeho tvorca už nebude dôležitý. Zatiaľ však takýto čas neprišiel. Netreba však smútiť, že už medzi nami nie je – Vlasta Kunovská by to kategoricky odmietla. Môžeme byť akurát radi, že tu medzi nami bola a svojou všestrannou činnosťou zanechala trvalú stopu. PETER CABADAJ
Vážila si ľudí, ktorí robia túto náročnú obohacujúcu a záslužnú prácu. „V dedinkách horného i dolného Turca to boli každodenné či skôr večerné kontakty a človečinou posvätené stretnutia s obetavými osvetármi. Počnúc Dubovým cez Kláštor, Blatnicu, Belú, Žabokreky, Bystričku, Dražkovce, Lipovec po Turany na druhom konci regiónu sa spolu s ďalšími nemenovanými obcami z môjho pohľadu vinie územie pozitívnej energie, prameniace z tvorivosti a mnou vnímané predovšetkým cez objavné divadlo z ochoty,“ hodnotila to, čo bolo zmyslom jej práce i dlho potom, čo opustila osvetársky „flek“.
Slová uznania adresovala folkloristom, výtvarníkom, čipkárkam, tanečníkom, ktorí sa najmä v jej druhom „riaditeľskom“ fungovaní na osvete začali plnokrvne prejavovať. Pre každého mala motivujúce a povzbudzujúce slovo. A rovnako to bolo aj počas rokov, keď na osvete robila metodičku a neskôr po „nežnej“ na poste riaditeľky TOS pod intendantúrou v ostrých potýčkach s intendantom. Takmer štyri desaťročia žila v Turci s osvetou, ktorá nikdy nemala na ružiach ustlané, ale vždy ju robili ľudia so srdcom na tom správnom mieste.
A také mala aj ona. I Magda Vašková, v ktorej videla svoj vzor prístupu k ľuďom i k práci.
Ťažko na teba spomínať v minulom čase
Týmito slovami začína spomínanie Milan Straka, ktorý bol dlhé roky spojený s časopisom Slovensko vydávaným Maticou slovenskou.
„Aj keď sme vedeli, že neúprosné signály zdravia predznamenávali tvoj odchod, nedalo sa naň pripraviť. Spomíname na Tvoju energickú povahu, ktorá sa nikdy nedala zastrašiť, keď si zaznamenala nejaké klamstvo, neprávosť, alebo priam nespravodlivosť. Napríklad takú, ktorá svojho času, rozličným spôsobom - pod vplyvom vtedajších matičných "mocipánov" poškodzovala, či priamo ohrozovala budúcnosť a existenciu periodika, v ktorom sme v tom čase spolu pôsobili. V mesačníku Slovensko, určenom najmä krajanom žijúcim v 42 krajinách sveta, sme spolu strávili takmer desaťročie.
BOLA SRDCOM MARTINČANKA
Je dôležité niekam patriť. Pani Vlasta Kunovská bola srdcom Martinčanka. Úprimne sa tešila z každého úspechu Martina a jeho obyvateľov, najmä tých, ktorí sa venovali kultúre. Jej trefné kritické, ale najmä povzbudivé poznámky a recenzie, neraz aj publikované, (aj na moje aktivity hudobné, knižné, divadelné) padli vždy na úrodnú pôdu. Úprimne s obdivom, láskou a vďakou budem na ňu vždy spomínať. FEĎO VÝROSTKO
Naša spoločná práca mala veľký akčný rádius. Nielen geografický, či doslova celosvetový, pretože ho doručovali všade, kde žijú naši slovenskí krajania, ale aj ten obsahový.
Naše cesty sa neskôr ešte veľmi často stretávali na kultúrnych - divadelných, filmových a koncertných podujatiach, ako aj pri spoločenských "debatných" posedeniach. Vždy sme si mali čo povedať... Posledný raz, začiatkom decembra, na martinskom koncerte známeho českého speváka. Veril som vtedy, že to určite nie je naposledy. Tak isto, ako po našom krátkom januárovom telefonáte.
Žiaľ, Vlastička ostáva nám len rozlúčka a spomienky...“
BUDEŠ CHÝBAŤ RODINE DIVADELNÍKOV
Milá Vlastička, od môjho príchodu do SKD Martin v roku 1976 som ťa registroval takmer na všetkých kultúrnych aktivitách v našom regióne. Najmä na tých divadelných. Ani si neviem predstaviť náš blížiaci sa už 15. ročník divadelného festivalu Dotyky a spojenia bez tvojej aktívnej prítomnosti na diskusiách o jednotlivých predstaveniach či na Kritickej platforme. Tak ako budeš chýbať svojej blízkej rodine, priateľom a známym, tak veľmi budeš chýbať aj nám, veľkej rodine profesionálnych aj amatérskych divadelníkov v našom – tvojom krásnom Turci. Česť Tvojej pamiatke. FERO VÝROSTKO
Zas ďalšia odišla! Zas stenkli naše rady...
„Ktosi múdry raz povedal, že „najväčšmi znejú tichá. Vedia udierať silou duše, nástojčivo tlačia na najcitlivejšie miesta a dávajú zabudnúť na svetský kolotoč. Najviac však znie ticho, ktoré je spôsobené neprítomnosťou človeka. O to viac, ak je to neprítomnosť, ktorá je nezvratná,“ píše za všetkých turčianskych ochotníkov Anna Badínová, ktorá bola roky dušou Turčianskych divadelných dní v Belej-Duliciach.
„Toto ticho znie i teraz, keď správa o zavŕšení ľudského príbehu Vlasty Kunovskej zasiahla nielen najbližších príbuzných, ale aj veľmi širokú kultúrnu verejnosť mesta Martin a hlavne rodinu turčianskych divadelných ochotníkov.Preto sú na mieste slová Alberta Schweitzera: „Je dobré byť človekom pre všetkých ľudí, ktorí potrebujú človeka.“
Bola to milá žena
S Vlastičkou Kunovskou som sa zoznámila ešte v roku 2002, keď sa moja debutová hra Krcheň Nesmrteľný inscenovala v martinskom komornom divadle, vtedy ešte Divadle SNP, kde v tom čase pôsobila. Pamätám si, ako dobre mi padlo, mne, totálne neznalej pomerov, že sa ma ujala skúsená žena, ktorá divadelné prostredie dobre poznala a divadlu rozumela, pritom živá, činorodá, so zmyslom pre humor.
Zanietená fanúšička martinského divadla a divadelníkov bola vždy nadšená ich výkonmi, zdalo sa mi dokonca, akoby jej nahrádzali rodinu, ktorú nemala. Nedala šancu ani mojim výhradám voči dramaturgicko-režijnému poňatiu inscenácie. Jedným šmahom mi rozptýlila všetky mráčiky na čele...
Celkovo som obdivovala jej mimoriadnu vitalitu a ešte viac prirodzenosť, spontánnosť. Zbližovalo ma s ňou aj to, že hoci bola zrastená s Martinom, kde prežila väčšinu života, pochádzala zo Záhoria, odkiaľ bola i moja mama, a tú mentalitu som v nej nejako dokonca vnímala, možno v schopnosti prostredníctvom humoru „vyhmatnúť“ prijateľnejšiu, odľahčenejšiu podstatu všetkého zlého.
Neskôr sme sa stretávali pri mojich študijných cestách do archívu literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice, kde som skúmala materiály pre svoju knihu esejí o tabuizovanej prekladateľke Zore Jesenskej.
Vlastička – vždy ochotná pomôcť – mi sprostredkovala niekoľko stretnutí s poslednými pamätníkmi, hľadala so mnou pamätné miesta spojené s touto výnimočnou martinskou rodáčkou. Potom nasledoval náš spoločný projekt, keď zorganizovala prezentáciu samotnej knihy v martinskom Literárnom múzeu SNK a urobila všetko pre jej spropagovanie v tlači, a tiež medzi Martinčanmi. Spomínam na to s veľkou vďakou.
Sporadicky sme sa videli i neskôr pri mojich náhodných návštevách Martina či jej návštevách Bratislavy. A potom všetkých prevalcoval nedostatok času, o Vlastičke prichádzali len zriedkavo kusé správy. Ale smutná správa, že už nie je medzi nami, prišla priveľmi nečakane. Bola to naozaj milá žena, vzácna svojou bezprostrednosťou, opravdivosťou, čistotou. Mnohým nám bude chýbať...
EVA MALITI FRAŇOVÁ,
prozaička, dramaturgička, prekladateľka a literárna historička
A práve takéhoto človeka našli turčianski ochotníci v osobe Vlasty Kunovskej, ktorá prežila aktívny, tvorivý a nesmierne bohatý občiansky, spoločenský a kultúrny život. Vstúpila najmä do života všetkých tých, ktorých ľudia často označujú slovom komedianti. Jednoducho do života hercov – ochotníkov, ktorí do ochotníckeho divadla , aj vďaka nej, vložili kus dlhej cesty, kus života a srdca, množstvo spoločne prežitých okamihov, ale aj veľký diel úžasného pocitu užitočnosti, dobra, priateľstva a spolupatričnosti.
Mala dar, vďaka ktorému vedela svoje city, myšlienky premeniť na slová a vyjadriť to, čo ju urobí pre nás stále prítomnou. Sú to plody jej práce, ktoré zanechala pre nás, aby sme ich vnímali, chápali a poznali, že dala do nich svoje srdce. A tak zostane navždy medzi nami.
A z jej nesplnených snov a túžob zostal tu pre nás všetkých odkaz, v ktorom sa zrkadlí posledné obdobie jej životného príbehu:
„Nepremárnite ani jeden deň svojho života, lebo stratíte to, čo už nikdy nezískate späť. Buďte vďační za každé nové ráno a vážte si každý deň. Žite naplno, prekonávajte prekážky a nevzdávajte sa. Veď nijakým sklamaním, nech je akékoľvek veľké, sa život nekončí. A teda ani nádej. Veď zmyslom života je nachádzať pravé šťastie a je úplne jedno, akú bude mať podobu. Nič pravé nezískate bez námahy a niekedy aj bolesti. Žiť nezmenená len sa tešiť, veseliť a usmievať. Žiť znamená snažiť sa, pracovať a vyhrať. Každý má právo na svoje šťastie a všetko, čo k tomu potrebujete je skryté len vo vás. A ešte nezabúdajte počúvať - počúvať: prírodu a jej reč, človeka a jeho slová!“
Eva Kalnická: Vedela sa vložiť do toho, čo bolo zmysluplné
„S Vlastičkou som sa spoznala pred štyridsiatimi rokmi, keď po promócii na Filozofickej fakulte v Prešove nastúpila na Okresné osvetové stredisko v Martine. Nepoznám vo svojom okolí iného človeka, s takým interestom o všetko dianie okolo seba,“ uvádza v spomienkach na Vlastu jej dlhoročná priateľka Eva Kalnická.
„A s takým širokým kultúrnym záujmom: od profesionálneho cez amatérske divadlo, hudbu rôznych žánrov, folklór, umelecké slovo, výtvarné umenie, tanec... Takmer do posledku života patrila k pravidelným a vytrvalým dlhoročným návštevníkom ochotníckych divadelných premiér vTurci, profesionálneho divadla, folklórnych podujatí, výstav, súťaží v umeleckom prednese. Milovala filmový klub, absolvovala hudobné podujatia rôznych žánrov,“ pokračuje.
Vedela sa vložiť do práce, o ktorej zmysluplnosti bola presvedčená. Od roku 2002 nepretržite aktívne pracovala so združením amatérskych dospelých recitátorov Kruh 3P (priateľov poézia a prózy) pri Literárnom múzeu SNK.
„Ako spoluscenáristka a spolurežisérka sa podieľala pri realizácii 24 premiérových programov, ktorých najdôležitejšou fázou bola príprava scenárov. Pri svojom temperamente bola ochotná sedieť aj 4-5 hodín (zvyčajne to trvalo do polnoci), trpezlivo počúvať čítanie prvoplánovo vybratých literárnych ukážok, selektovať ich a dávať scenáru komplexnú podobu. Vždy jej záležalo na výslednom tvare,“ spomína E. Kalnická.
Vraj, keď bolo treba, vedela aj brisknejšie zareagovať, vyžadovať presvedčivý výkon. „Bola priama, ale aj vnímavá, empatická, kamarátska, rozdávajúca humor a dobrú náladu. Tak ako v živote, aj na skúškach. Aj keď nastali zdravotné problémy, nedokázala sa s týmto kolektívom rozlúčiť a naďalej až do roku 2017 s nadšením pokračovala na príprave nových literárno-hudobných podujatí,“ potvrdzuje vo svojich spomienkach.
A dodáva: „Bola kamarátkou, ktorej sa dalo so všetkým zdôveriť, mala dušu otvorenú dokorán pre tých, ktorí potrebovali jej pomoc, radu, povzbudenie. Patrím k ním aj ja. Mnohonásobná vďaka za to, Vlastička. Bolí to, keď nám smrť vezme možnosť stretávať sa s múdrym a vzácnym človekom. Prajem Ti večný pokoj, Vlastička,“ uzatvára E. Kalnická.
Cena Milana Hodžu, alebo aréna kritického myslenia
„Ako rozhľadená novinárka s kritickými ale dobromyseľnými poznámkami trvalo podporovala literárne úsilia mladých publicistov,“ uvádza Jozef Beňovský, ktorý dlhé roky patrí aj medzi organizátorov Hodžových dní. Vlasta Kunovská mu pomáhala profilovať literárnu súťaž Hodžova esej, pri ktorej zrode spoločne stáli. Ako konzultanti a stabilní porotcovia.
„Vedeli sme obaja, že odkaz Milana Hodžu, často v nedávnych slovenských dejinách zámerne zamlčiavaný, si zasluhuje nové prieniky. Celoslovenská súťaž pod patronáciou Bilingválneho gymnázia M. Hodžu v Sučanoch a Politologického ústavu SAV v Bratislave sa aj jej zásluhou stala významnou literárnou arénou nového kritického myslenia mladých študentov na Slovensku,“ potvrdzuje J. Beňovský.
A potom dodáva dôležité: „Som presvedčený, že čestná Cena Milana Hodžu za rozvíjanie demokratických duchovných hodnôt a formovanie vlastenectva mladej generácie ako aj za dlhodobú tvorivú spoluprácu pri organizovaní literárnej súťaže Hodžova esej, ktorú Vlaste Kunovskej udelil na návrh organizačného výboru Hodžových dní v júni uplynulého roka predseda vlády SR Peter Pellegrini, jej oprávnene náleží,“ uzavrel.
