To, že ženy môžu študovať na univerzitách, voliť či pracovať, neplatilo na Slovensku odjakživa. Ešte aj po roku 1900 tu vládli silné tendencie pripútať ženu k sporáku a v hnutí za zrovnoprávnenie žien a feminizme niektorí národovci videli to najhoršie, čo môže byť. Našťastie sa im to nepodarilo a ženy svoj boj za rovnoprávnosť vyhrali. Od roku 1910 majú vždy8. marca svoj medzinárodný deň. Patrí spomienke práve na tie, ktoré ten boj za rovnoprávnosť nevzdali a napokon ho vyhrali.
Mária Bellová pri práci na fronte v roku 1916. Szilágy Somlyó, Oradea.(Literárny archív SNK, sign. SB 13/53) (zdroj: Szilágy Somlyó, Oradea. (Literárny archív SNK))V Uhorsku ženám ruže nekvitli
Sme v Uhorsku, v druhej polovici 19. storočia, keď ženám veľmi ruže nekvitnú. Sú stále doma v roli matiek a strážkyň rodinného tepla – rodia, vyšívajú, varia, robia na poli, zavárajú, sadia a pečú, starajú sa o deti a o čistotu v dome. Sú to gazdinky s nižším vzdelaním, úplne závislé na manželoch.
Ambície, ktoré presahovali túto ich úlohu, boli v spoločnosti vnímané ako škodlivé.
Okolo roku 1860 sa v Uhorsku dievčatá vzdelávali čiastočne v odlišných predmetoch ako chlapci – napríklad na vyšších školách sa dievčatá neučili základom poľnohospodárstva, národnému právu ani základom účtovníctva, geometrii.
Čiastočné zlepšenie nastalos novým školským zákonom (1868), ktorý konečne zaviedol naozaj povinnú školskú dochádzku „pre deti“ – teda dievčatá aj chlapcov od 6 do 12, resp. 15, rokov a určoval sankcie v prípade zanedbania. Dievčatám umožnil študovať na vyšších a meštianskych školách.
V roku 1875 zriadili v Pešti prvú vyššiu dievčenskú školu a v roku 1896 k nej pribudlo prvé gymnázium pre dievčatá. Ich cieľom však bolo aj pomaďarčovať ženy, a tak sa ženské organizácie v Uhorsku v značnej miere koncentrovali aj na to, aby ženy mohli študovať v slovenskom jazyku.
Od roku 1895 dokonca začali prijímať slečny na univerzitné štúdium farmaceutických, filozofických a lekárskych študijných odborov.
Milujúce matky, ale aj ženy rovné mužovi
„Našťastie niektoré ženy kritika spoločnosti ešte viac posmeľovala a utvrdzovala v názore, že robia správnu vec. Takže začínajú agitovať a pozvoľna prenikať do verejného života. V literatúre sa objavujú úvahy, poviedky a romány Eleny Maróthy – Šoltésovej, Hany Gregorovej, Terézie Vansovej. A ich hrdinky robia s mladučkými Slovenkami tej doby doslova divy ….,” vysvetľuje generálna riaditeľka SNK Katarína Krištofová.
Dodáva, že aj ony síce sú matkami, ale zároveň sú milujúce a milované manželky v šťastnom vzťahu, vzdelané a rovné svojmu manželovi. Alebo sú to samostatne existujúce ženy, ktoré radšej budú samy, ako by žili s niekym bez lásky…
Elena Maróthy – Šoltésová
Jej dievčenské a ženské postavy boli múdre, statočné a uvedomelé – ako manželky v šťastnom a idylickom manželstve dokázali manžela svojou láskou a aktivitou povzbudiť k dosiahnutiu vyšších cieľov.
