Každé voľby vzbudzujú emócie a vášne, ktoré sa až do finálneho rozhodnutia stupňujú. Je to prirodzené, v demokracii je diskusia a polemika namieste. Navyše, ak je prínosná, môže aj veľa do budúcnosti zmeniť. Každý dobrý nápad, myšlienka môže krajinu krôčik po krôčiku posunúť ďalej.
Áno, znie to až príliš romanticky, realita je v poslednom období iná. Politika už dávno zhrubla. Miesto sily argumentu sa používa argument sily, rana pod pás už nie je hanbou, uznanie kvalít súpera sa nenosí, po pleciach potľapkávame toho, ktorý dokáže tomu druhému naložiť. Zabávame sa na chybách protivníka, páči sa nám, keď ho niekto z „nášho tábora“ zosmiešni. Neuvedomujúc si, že kým sa jeden teší, druhému je možno do plaču.
Čo je horšie, prestali sme sa navzájom počúvať. Každý nesúhlasný názor je nepriateľský, za všetkým sa hľadajú konšpirácie, zlé úmysly, nevieme si uznať, že aj ten druhý môže mať pravdu.

Svojho idola vynášame nekriticky do nebies, na oponenta vylejeme vedrá špiny. A nadávame si už aj verejne. Do takých a onakých. A nie je to len pre politiku. Veď si len prečítajte komentáre na sociálnych sieťach po nejakom nevydarenom zápase hokejistov, futbalistov, po čo i len trochu polemickom článku. Čistá katastrofa, horšie než krčmové reči.
Pri prvom kole prezidentských volieb si jedno 19-ročné dievča z Martina zaželalo viac názorovej tolerancie medzi ľuďmi. A nepochybne nie je sama. Takých ako ona sú tisíce. Len sme radšej ticho, lebo krikľúňov len tak ľahko neprekričíte. A mnohí sedia i v parlamente.
Urážajú sa, vadia sa o hlúpostiach a svoje žabomyšie vojny prenášajú na ostatných. Vraví sa, že každý by mal začať od seba. Určite je na tom kus pravdy. No začať prví by mali najmä tí hore. Lebo sú na očiach, lebo spoluvytvárajú atmosféru v spoločnosti, dávajú príklad. A ak to nedokážu, vykašlime sa na nich. Každý je nahraditeľný. Príležitostí bude dosť. Po prezidentských voľbách prídu v máji európske, potom v marci budúceho roka parlamentné. A ktovie, či nebudú aj skôr. Len či nás ešte viac nerozhádajú.