Matice slovanských národov vznikli v 19. storočí, vrátane tej slovenskej. Do Martina sa 4. až 7. júna 2019 chystajú ich zástupcovia. Ako je možné, že tieto spolky prežili také dlhé obdobie a mnohé sú stále funkčné?
- Niektoré prežili, niektoré neprežili. Hneď na úvod treba povedať, že základné monografie o slovanských maticiach autorsky spracoval nedávno zosnulý kultúrny a literárny historik Michal Eliáš. Známy matičiar z Martina sa v roku 1996 stal priekopníkom v tejto téme so svojou odbornou prácou Matice slovanských národov a v roku 2010 ju v rozšírenej verzii vydal pod názvom Z dejín matíc slovanských národov. Z týchto prameňov sa dozvedáme, že v historickom kontexte takmer dvoch storočí od roku 1826 vzniklo, pôsobilo alebo stále existuje až 31 matičných spolkov. Niektoré zanikli v neprajných časoch, mnohé iba prežívajú a živoria, no niektorým s dlhšou tradíciou sa relatívne darí. A to aj napriek rôznym globalizačným, liberalistickým a postmodernistickým trendom, ktoré bez výnimky ovplyvňujú všetky národnokultúrne fenomény, tradične založené na konzervatívnejších hodnotách ako kresťanstvo a patriotizmus.
Kam patrí Matica slovenská v tomto porovnaní?
- K tým úspešnejším. A zároveň aj na medzinárodnom matičnom poli k aktívnejším. Už v roku 1997 pripravila prvý Kongres matíc slovanských národov. Štvrtý takýto kongres nás čaká prvý júnový týždeň v jej budove a Turčianskej galérii, zatiaľ všetky sa uskutočnili v našom meste ako sídle Matice slovenskej. Ustanovizeň je aj garantom kongresu, predovšetkým jej Krajanské múzeum na čele s agilnou riaditeľkou Zuzanou Pavelcovou obetavo pripravuje toto kultúrne, spoločenské i vedecké podujatie. Chceme Maticu slovenskú aj mesto Martin prezentovať štrnástim zahraničným delegáciám slovanských matíc a inštitúcií čo najlepšie. Pridám ešte jedno slovenské prvenstvo. Myšlienku zjazdov slovanských matíc ako prvý v roku 1923 navrhol a chcel realizovať významný národný dejateľ, literát a generálny biskup evanjelickej cirkvi Jur Janoška, od roku 1922 aj jeden z čestných predsedov Matice slovenskej. Zaujímavosťou je, že Janoška sa stal predsedom po najväčšom slovenskom mágovi slova, národnom bardovi Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi, s ktorým boli dôverní priatelia.
Vráťme sa na chvíľu do doby, keď sa v Európe emancipovali národy. Akú pozíciu mali vtedy slovanské národy?
- Slovanské národy, ktoré žili v habsburskej monarchii, tvorili viac ako polovicu jej obyvateľstva – až 15 miliónov. Obývali súvisle i v enklávach rozsiahle územia od Dubrovníka a Splitu v Dalmácii až po haličské mestá Krakov a Ľvov, a od Kluže a Sibini v Sedmohradsku cez Prahu až po Budyšín v Nemecku. Vieme, že ich národno-občianska emancipácia sa začala počas a po skončení napoleonovských vojen v Európe na začiatku 19. storočia. Hoci myšlienky Veľkej francúzskej revolúcie o slobode, rovnosti a bratstve boli na prvý pohľad akoby umŕtvené, jednako si nachádzali miesto v reálnom živote v celom európskom priestore, okrem imperiálneho Ruska. V habsburskej monarchii, v ktorej v rakúskej časti sa zároveň rozkrútil mechanizmus germanizácie a v Uhorskom kráľovstve maďarizačný moloch, tieto politické pohyby, tlaky a nápory na druhej strane iniciovali silnejúci odpor. Slovanské národy duchovne drvil takýto národnostný útlak, ktorý bol ešte umocnený reakčným a feudálnym metternichovským režimom. Prirodzenou reakciou bol odpor národných hnutí, ktoré sa zároveň chceli emancipovať politicky, hospodársky aj kultúrne. Národné obrodenia na konci 18. a v 19. storočí sa pritom veľmi zaslúžili o rozvoj kultúry, vedy, literatúry a umenia slovanských národov a ich jazykov.
Ako sa v tomto pohybe prejavili známe slovenské osobnosti?
- S úpadkom latinčiny začala prudko napredovať slavistika. Už nebolo cesty späť. A tu od učencov, filológov, filozofov a ideológov preskočila iskra slovanstva na literárnych tvorcov. V slovenskom príbehu to boli Anton Bernolák, Pavol Jozef Šafárik, Ján Kollár, Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Andrej Ľudovít Radlinský, Martin Hattala, ale aj Juraj Fándly, Ján Hollý, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Ján Botto a iní. Od nich vhupla do politiky, ktorá na Slovensku vyvrcholila v revolučnom kvase v roku 1848 Žiadosťami slovenského národa a aj Slovanským zjazdom v Prahe s výraznou slovenskou stopou – Hurban a Štúr na ňom zastupovali Slovákov a uhorských Rusínov. Dokonca sa tu riešila otázka, či Slovania vytvoria nezávislý štát alebo aspoň autonómiu v rámci habsburskej monarchie. Prvá revolučnejšia alternatíva bola známa ako panslavizmus, druhá umiernenejšia bola politika austroslavizmu. Politické programy slovanských národov mali aj požiadavky povolenia a organizovania kultúrnych spolkov, s čím súvisia dramatické osudy práve slovanských matíc.
Dá sa teda povedať, že vznik matíc bol viac o politike ako o kultúre a literatúre?
- Základná historická premisa je, že všetko so všetkým súvisí. Najmä politika s kultúrou, čo nazývame ako kultúrnopolitický jav. Takéto boli aj matičné hnutia v 19. storočí. Prvá vlna založení slovanských matíc prebehla v období revolučných meruôsmych rokov 1848 – 1949, druhá v 60. rokoch 19. storočia v čase memorandových hnutí po páde bachovského neoabsolutizmu v Habsburskej ríši, a súčasne aj s miléniom príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda medzi Slovanov. To bol aj prípad Matice slovenskej založenej 4. augusta 1863 v Turčianskom Svätom Martine, keď vznikla na základe Memoranda národa slovenského z roku 1861.
Ktoré zvučné slovenské mená sa angažovali za vznik Matice slovenskej?
- Každá matica mala svojho výnimočného tútora, reprezentanta a ochrancu – dobovo ho volali patrón. Tým slovenským sa stal banskobystrický biskup Štefan Moyses, tajný radca cisára Františka Jozefa I., ktorého úrad aj schválil prvé Stanovy Matice slovenskej. Sám panovník na tento kultúrny spolok prispel sumou tisíc zlatých a dostal diplom matičného zakladateľa. A tých ďalších zvučných slovenských mien sú skutočne celé desiatky, či už išlo o Karola Kuzmányho, Jána Francisciho, Štefana Marka Daxnera, Jozefa Miloslava Hurbana, Jozefa Kozáčka, Sama Chalupku, Andreja Sládkoviča, Viliama Paulínyho-Tótha alebo Franka Víťazoslava Sasinka. Nedá sa všetkých vymenovať. Niektorí majú busty pred budovou Matice slovenskej na Mudroňovej ulici i vo foyer Slovenskej národnej knižnice na Hostihore.
Čo by sa stalo v národnom hnutí, keby sa Maticu slovenskú nepodarilo založiť?
- V histórii žiadne „keby“ neplatí a neexistuje. Slováci to dokázali a to je podstatné. Matici slovenskej sa podarili zásadné veci. Okrem vydavateľsko-spisovateľských plnila funkcie vedeckej inštitúcie, národného múzea, divadla, galérie, knižnice a archívu, z čoho neskôr vznikli dnes známe inštitúcie. Niektoré sú doslova akoby deťmi či plodmi Matice slovenskej, najmä Slovenské národné múzeum, Slovenská akadémia vied (a umení) a Slovenská národná knižnica. Ich osudy by sa bez jej vzniku zrejme odvíjali inak. Vďaka za tento vývoj patrí aj prvému predsedovi Matice slovenskej biskupovi Štefanovi Moysesovi, ktorý pôsobil v Záhrebe a bol popredným činovníkom Matice ilýrskej. Cenné matičné skúsenosti potom preniesol na Slovensko. Zaujímavé je, že slovo matica je srbského pôvodu s významom prameňa či žriedla (poznania a vedomostí) alebo včelieho úľa a kráľovnej. Preto jeho interpretácie v slovenčine ako mater, matka a mama (národa) sú síce pekné a lákavé, ale nesprávne.
Z neskorších historických prameňov je známe, že s Maticou slovenskou mali problém monarchisti, ale tiež čechoslovakisti, fašisti a komunisti. Zastihol podobný osud aj inú maticu?
- Maticu slovenskú zatvorila uhorská vláda v novembri 1875, „zásluhu“ na tom malo Kráľovské uhorské ministerstvo vnútra, špeciálne minister a premiér Koloman Tisza. Maďarskí monarchisti a nacionalisti si splnili svoju „vlasteneckú povinnosť“. Našťastie, Československá republika po prevrate v roku 1919 matičné hnutie a myšlienku oživila, preto aj tento rok oslavujeme 100. výročie takzvaného oživotvorenia Matice slovenskej. Matica neskôr prežila akúsi klinickú smrť v období rokov 1949 – 1954, keď sa po nástupe komunistického režimu rozpútal pohon na takzvaných slovenských buržoáznych nacionalistov na čele s vtedajším matičným predsedom, politikom a básnikom svetového formátu Lacom Novomeským. V čase vykonštruovaných monsterprocesov im za obeť padli aj ďalší členovia matičného výboru Vladimír Clementis a legendárny partizánsky veliteľ Viliam Žingor. Jeho brat Bohuslav Žingor, pracovník Matice slovenskej v Martine, hrdinsky zahynul počas Slovenského národného povstania v roku 1944 v Pohronskom Bukovci pri zajímaní povstaleckých generálov Rudolfa Viesta a Jána Goliana okupačnými nemeckými jednotkami. A keď sme už pri nacizme, najväčšiemu tlaku boli vystavené matice Lužických Srbov po nástupe Adolfa Hitlera k moci v Nemecku. Nielen Židia a Rómovia, ale aj Slovania sa stali predmetom zvrátenej nacistickej politiky a ideológie. Tá mala korene už vo vyhubení a asimilovaní pobaltských a polabských Slovanov od ranofeudálneho obdobia a vyvrcholila počas druhej svetovej vojny, keď dospela k priemyselným podobám vyvražďovania. To sa tragicky zapísalo do osudov Lužických Srbov, Poliakov, Čechov, Moravanov a Slezanov, Ukrajincov, Rusínov a Rusov. V roku 1937 bola zakázaná Matica lužickosrbská a hornolužická v Budyšíne, zastupujúci ríšsky protektor Čiech a Moravy Kurt Daluege v roku 1943 zrušil Maticu opavskú. Tieto otázky sú citlivé a aktuálne do dnešných dní, keď sa dvíha nebezpečenstvo neonacizmu ako hrozby demokratického a kultúrneho pokroku, vzájomnosti a spolupráce, o ktoré sa väčšinou matice slovanských národov zasadzovali a konkrétne Matica slovenská sa stále zasadzuje.
Povedzme si niečo o súčasnom fungovaní matíc...
- Matice slovanských národov sa zakladali a sú dodnes činné hlavne na dvoch nosných aktivitách. Na prvom mieste je to vydavateľská činnosť, ktorá sekundárne podmieňovala tvorbu spisovateľov, teda profesijne ich združovala a šírila literárnu tvorbu. V prapodstate prvého plánu išlo o vydavateľsko-spisovateľské korporácie. Literatúra sa vydávala umelecká, najmä beletria, poézia, próza, dráma, eseje, ale aj vedecká z rozličných odborov od jazykovedy, historiografie, literárnej a kultúrnej histórie, biografie, etnografie, muzeológie, pedagogiky, filozofie, sociológie až po národohospodárstvo a tak ďalej. Stále vychádzajú monografie, zborníky, ale aj brožúry, časopisy, kalendáre či učebnice pre školy.
V čom je Matica slovenská iná v porovnaní s ostatnými maticami?
- Matica slovenská sa od prvého obdobia svojej existencie v 19. storočí hlboko vryla do kultúrneho povedomia slovenského národa aj so svojím sídlom Turčianskym Svätým Martinom. Maďari ju zavreli, stala sa krivda na Slovákoch, pretože im vzali to jediné, čo mali. Tieto myšlienky rezonovali v srdciach ďalších dvoch generácií, čím sa rodila akási matičná legenda. A keď ju Slovákom nepovolili doma v Uhorsku, v roku 1894 si založili americkí Slováci Maticu slovenskú v Amerike. Tá sa neskôr stala súčasťou Slovenskej ligy v Amerike, bojujúcej za práva Slovákov v pôvodnej vlasti. Slovenská liga sa už v roku 1915 výrazne angažovala pri prijatí Clevelandskej dohody a v roku 1918 Pittsburskej dohody, ktoré sa stali základnými stavebnými kameňmi nášho prvého zahraničného odboja a vzniku prvej Československej republiky. Podobná situácia nastala v roku 1945, keď pred takzvaným komunistickým rajom utiekli do exilu do slobodného sveta Jozef Cíger Hronský a celá plejáda matičných dejateľov a pracovníkov. Ten v roku 1959 založil Zahraničnú Maticu slovenskú. Je smutné, že sa po roku 1989 nepodarilo zlúčiť Maticu slovenskú a Zahraničnú Maticu slovenskú ako taký Hronského duchovný odkaz, čo považujem za tragédiu moderných slovenských a matičných dejín. Napriek všetkému Matica slovenská svojsky prežila turbulentné obdobia dejín a to ju odlišuje od ostatných matíc.
Režimy sa teda menia, no matice zostávajú. Majú podľa vás aj dnes zmysel pre bežného človeka?
- Režimy sa menili a dúfajme, že sa už súčasné demokratické pomery slovenskej štátnosti meniť nebudú. Dnes má Matica slovenská oficiálny počet členov 26 450. Približne toľko mala aj na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia. Až zásluhou takzvaného Hronského efektu sa na prelome 40. a 50. rokov počet matičiarov vyšvihol na vyše 100 000. A v 90. rokoch ich bolo okolo 60 000. Na hranici tisícročí vplyvom rôznych okolností ich počet klesol o polovicu, až posledným dvom predsedom sa podarilo členskú základňu stabilizovať. Matica sa dnes venuje naozaj širokému spektru činností, v ktorých sa môže nájsť ktokoľvek s kladným vzťahom k národu a vlasti. Matičiari rozvíjajú slovenské tradície, sprítomňujú dejiny, osádzajú pamätníky, robia osvetu, vydávajú knihy a periodiká, organizujú prednášky, semináre, konferencie, ale aj výstavy a vlastivedné výlety. Hrajú ochotnícke divadlo či spievajú v spevokoloch. Matica finančne podporuje stovky podujatí a aktivít, bez ktorých by kultúra v regiónoch bola oveľa chudobnejšia. Ponuka pre všetky pokolenia je veľká. Len, samozrejme, dnešná mladá informačno-technologická generácia by musela prejsť od konzumných a pasívnych spôsobov životného štýlu k aktívnejším formám, ktoré má v portfóliu aj Matica slovenská prostredníctvom svojej Mladej Matice.
Myslíte si, že slovanské matice dokážu byť svojim spoločnostiam nápomocné v blízkej budúcnosti?
- Matice, vrátane tej našej, musia predovšetkým vyriešiť generačnú krízu a vo väčšej miere si získať mladých členov. Najviac ich dnes, paradoxne, ohrozuje starnutie členskej základne. Túto generačnú výzvu vážnejšie zobral až súčasný predseda Marián Gešper, ktorý sám vzišiel z Mladej Matice. Od svojho zvolenia v novembri 2017 naštartoval proces akejsi mladogeneračnej obnovy. Keby sa podarilo prilákať zásadný počet mladých ľudí, ktorí by zároveň podrobili Maticu slovenskú kritickej reflexii v jej moderných dejinách po novembri 1989, aby sa vedecky dokázalo a ukázalo, kto matičnej myšlienke osožil a kto škodil, bola by asi zachránená. Veď kultúry a kultúrnosti nikdy nie je dosť, ba skôr sa vytráca. Preto je dobrá každá pomocná ruka, aj tá matičná. Len tá ruka musí byť čistá a úprimná, odpolitizovaná a zbavená všetkých káuz.
Autor: Veronika Matušková
