MARTIN. August 1919 priniesol obnovené Martinské slávnosti, brilantné obsadenie bratislavského predmostia československou armádou, ale aj
FOTO: Na kúpalisku Vieska v Turčianskych Tepliciach Čítajte škandalóznu cestu Andreja Hlinku na mierovú konferenciu v Paríži. Po dlhšej dobe zavládol na Slovensku mier a napriek pretrvávajúcemu napätiu na hranici s Maďarskom mohol začať politický boj o voliča v budúcich, zatiaľ nevyhlásených, voľbách.
Mesto slávnostne vyzdobili
Turčiansky Sv. Martin bol od počiatku 60. rokov 19. storočia centrom slovenského politického života. Aj po zrušení Matice slovenskej sa tu v auguste organizovali každoročné stretnutia slovenskej politickej a kultúrnej elity, porady Slovenskej národnej strany a stretnutia slovenskej mládeže. V auguste 1919 sa tzv. Martinské slávnosti odohrali po prvýkrát v nových demokratických pomeroch, samozrejme, už s úplne iným politickým odkazom. Slávnostne vyzdobené mesto privítalo veľký počet hostí, na čele s ministrom pre správu Slovenska Vavrom Šrobárom a predsedom Revolučného národného zhromaždenia Františkom Tomáškom. Základným motívom bola oslava obnovenia činnosti Matice slovenskej (oficiálne od 1. januára 1919), pričom 5. augusta zasadlo jej prvé nové valné zhromaždenie. Hoci v pozadí slávnostných udalostí bolo - najmä v prejavoch slávnostných hostí - cítiť rozbiehajúci sa politický boj, Martinské slávnosti boli podľa dobových správ dôstojnou oslavou slobody.
Mierová konferencia
Ďalšou augustovou udalosťou spred sto rokov bolo obsadenie Petržalky. Hoci vojna s Maďarskou republikou rád skončila ústupom maďarských gárd 7. júla 1919, niektoré otázky ostali nedoriešené. Sporným bodom, najmä z hľadiska budúcej obranyschopnosti západného Slovenska, bola otázka bratislavského predmostia. Hlavné mesto Slovenska bolo bez petržalskej časti ľahko zraniteľné a kedykoľvek napadnuteľné z protiľahlého brehu. Preto náčelník Hlavného štábu generál Maurice Pellé požiadal mierovú konferenciu o malú revíziu určenej hranice a pripojenie predmostia k Bratislave. Mierová konferencia koncom júla rozhodla v prospech ČSR. Vojenské obsadenie Petržalky prebehlo tajne, keďže existovala reálna obava, že Maďari pri útoku zničia jediný dunajský most. Skupina vojakov 14. augusta v skorých ranných hodinách preliezla dolnú časť železnej mostnej konštrukcie, prekvapila maďarskú stráž a obsadila južnú časť dnešného Starého mosta. Iní vojaci nepozorovane preplávali Dunaj na pltiach a obsadili celú plánovanú oblasť. Väčšina zo stodvadsiatich maďarských vojakov strážiacich Petržalku spala a tak ich československé vojsko prekvapilo a všetkých zajalo. Možno povedať, že išlo o posledný výstrel československo-maďarskej vojny. Keďže však počas výborne vykonanej akcie nedošlo ku krviprelievaniu, v skutočnosti ani jeden výstrel nepadol.
Chceli prekričať Hlinku
V druhej polovici augusta 1919 začala na Slovensku rezonovať téma autonómie. Požiadavka autonómie, teda zriadenia vlastnej slovenskej vlády a snemu, nebola na Slovensku nová. Prvýkrát ju nastolil poslanec Ferdiš Juriga v novembri 1918, no jej hlavným podporovateľom bol v medzivojnovom období Andrej Hlinka. Hlinka bol všeobecne známou osobnosťou domácej slovenskej politiky. Bol zakladateľom a čelným predstaviteľom Slovenskej ľudovej strany, ktorá v decembri 1918 obnovila svoju činnosť. Strana mala podľa Hlinku zastaviť nápor socializmu, boľševizmu a českého radikalizmu. Odvolávala sa na Pittsburskú dohodu a podporovala autonómiu Slovenska. To bolo v priamom rozpore s myšlienkami Vavra Šrobára, ktorý videl v postojoch SĽS slovenský nacionalizmus. Situácia sa vyostrila 17. augusta 1919. Na tento deň bolo do Žiliny zvolané ustanovujúce zhromaždenie katolíckej telovýchovnej organizácie Orol. Hlavným rečníkom bol Hlinka. Počas prejavu vnikla na zhromaždenie skupina socialistov, snažiaca sa Hlinku prekričať. Podobné "politické" akcie neboli v medzivojnovom období neobvyklé, pripravená usporiadateľská služba preto narušiteľov vytlačila. Neobvyklý bol návrat skupiny socialistov aj s podporou vojska, pričom zhromaždenie bolo rozpustené. Zásah štátnej moci Hlinku prirodzene nahneval. Keďže však na Slovensku stále existoval mimoriadny stav, akcia vojska bola úplne legálna. Pravdepodobne pod dojmom žilinských udalostí sa Andrej Hlinka rozhodol, že na stále zasadajúcu Parížsku mierovú konferenciu vyšle delegáciu SĽS. Hlinka spolu s Františkom Jehličkom a Františkom Mnoheľom napokon 27. augusta 1919 odišli cez Poľsko do Francúzska. Cieľom bolo informovať o nepriaznivom postavení Slovákov v Československu. Táto akcia sa stretla s veľkým odporom oficiálnych československých zástupcov na konferencii, ale aj doma. Hlinka bol označený za vlastizradcu a po návrate domov 4. októbra 1919 bol dva mesiace väznený.
Bitka, aj veselice
Do politického boja vstúpili aj iné politické strany. Špecifickí boli spomínaní socialisti, resp. sociálni demokrati. V českých krajinách mali veľmi silné postavenie, no o ich reálnom postavení na Slovensku v nových pomeroch sa len špekulovalo. Od augusta 1919 sa snažili oslovovať pracujúcich a obyvateľov menších slovenských miest. Tu však prirodzene narážali na ľudákov a tak o dramatické udalosti, podobné tým v Žiline v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch nebola núdza. Ku konfliktu s členmi Orla došlo napríklad koncom augusta 1919 v Čachticiach. Dve ľudové veselice týchto politických oponentov sa tu konali neďaleko seba a tak na seba bitka nenechala dlho čakať. Aj to bolo znakom nových pomerov na Slovensku, aj keď zvráteným.
