Peter Hámor
Do Martina zavítal na festival horských filmov Hory a mesto Martin aj Peter Hámor, najúspešnejší slovenský horolezec, kde prezentoval svoju snímku Koruna Zeme – o jeho najzaujímavejších výstupoch a zážitkoch s priateľmi na najvyššie vrcholy všetkých kontinentov. Porozprával nám nielen o horolezectve, ale aj o turistike na Slovensku.
Aké boli vaše horolezecké začiatky? Keďže ste z okolia Popradu, lákaniu okolitých hôr sa asi ani nedalo priveľmi vyhnúť. Nemýlime sa?
Nie je to pravidlo, lebo málo horolezcov pochádza práve z Tatier. Ja som z Mengusoviec a tam ľudia Tatry ani nevolali Tatry, ale hole. Mnohí ani nevedeli, ktorý kopec sa ako volá. Tatry brali ako nutné zlo, lebo je tam zima, sneží a nerastú tam zemiaky.
Ale často som so starou mamou a rodičmi chodil do Smokovca a do Tatier na výlety. Ako dieťa a puberťák som hrával hokej, potom futbal a môj život sa točil okolo tréningov, sústredení a zápasov až do sedemnástich rokov, kedy som túžil vyskúšať niečo iné.
Raz, keď som šiel opäť na ihrisko, vedľa trénovali horolezci na múroch, a tak som namiesto futbalového tréningu išiel k nim a zostal som až doteraz.
Pamätáte si ešte, ktorý kopec ste zliezli ako prvý?
Môj zážitok, na ktorý sa nezabúda, nebol lezecký, ale išlo o normálnu túru. Dovtedy vždy, keď som ako dieťa chodil do hôr s rodičmi, ma to otravovalo. Ale v sedemnástich som bol s mamou na Kôprovskom štíte a tam sa mi veľmi zapáčilo, ale naozaj veľmi. No a práve vtedy sa to vo mne zlomilo.
Potom sme so spolužiakmi začali plánovať výlety bez rodičov na kopce. Prešli sme chodníky, neskôr postupne okúsili prechody magistrálou hore-dolu po Tatrách, zvládli výstupy na Slavkovský štít, či Kriváň.
A tým, že som sa dostal do komunity horolezcov, zoznámil som sa so Sveťom Lackom, inštruktorom lezenia, ktorý sa mi začal venovať. Na svoje osemnáste narodeniny som od neho dostal darček a zliezol som s ním moju prvú tatranskú šestku, Kuchařovu cestu na Veľký Javorový štít.
Tatry teraz začínajú byť preľudnené a turistika sa stala novodobým fenoménom. Poraďte miesto, kde by mal človek zájsť, ak chce mať pokoj a nechce sa mu čakať dlhý rad na guľáš niekde na vysokohorskej chate?
Treba si zobrať so sebou desiatu a ísť do dolín, kde je málo ľudí. Zima je úplne bez problémov, severné steny sú naozaj ďaleko od civilizácie. Napríklad Javorový či Kačací múr.
Mám na mysli skôr bežných ľudí, mimo horolezcov.
V tom prípade to nebude až také jednoduché, lebo chodníkov je síce veľa, ale všade niekoho stretnete. Je tam pekne a všetci si chcú užiť krásu hôr. Ale možno taká Čierna Javorová dolina by bola dobrým typom.
Alebo ak sa vyberiete na dlhú túru niekde z Bielovodskej doliny, cez poľský hrebeň na Sliezsky dom, tak určite bude časť túry, kde budete sami. Dlhé túry sú relatívne voľné, lebo ľudia chcú byť hneď niekde na chate a hneď sa kochať.
A aj náš Turiec ste stihli pochodiť, nejaké kopce vo Veľkej či Malej Fatre?
Jasné, Malá Fatra je parádna a s manželkou Marienkou sa vždy počas voľna snažíme ísť, napríklad, na Malý či Veľký Rozsutec alebo na Jánošíkove diery.
Turistika vo Veľkej Fatre je tak na dlhšie, to sa, hádam, ani nedá za jeden deň prejsť. Ale páčia sa mi via ferraty v Kremnici a tiež ako dávajú do poriadku Skalku.
U nás sa aktuálne veľa hovorí o Chate pod Chlebom, ktorá sa má značne rozširovať a prestavovať.
No veď nech len robia. Podľa mňa romantika už skončila a je veľa ľudí, ktorí chcú chodiť do kopcov, tak im k tomu treba vytvoriť podmienky.
Média teraz veľmi rozmazávajú Mount Everest a údolie Solo Khumbu pod ním, že je tam množstvo turistov, smetí, neporiadok, ale ja by som tam vyhnal všetkých, ktorí toto hovoria, lebo realita je iná.
Napriek tomu, že je tam veľa ľudí, podmienky sú vytvorené tak, že sa majú kde najesť, kde zahodiť odpad a ísť na toaletu. Zatiaľ čo v Tatrách máme iba veľa rečí a riešime Everest a Mont Blanc, ale keď idete chodníkom z Popradského plesa na Rysy, tak počas sezóny je vám na zvracanie nielen od zápachu, lebo človeku sa nedá zakázať, aby išiel na malú či veľkú potrebu.
On skrátka nemá kde. Nie sú tam podmienky. Ale pod Everestom sú z kameňa urobené smetné koše dokonca na separovaný odpad.
Keď je dedina od dediny v Himalájach vzdialená viac ako hodinu peši, cestou je vymurovaný záchod a tamojší rangeri neriešia návštevné poriadky a zbytočne nekecajú, ale čistia a upratujú národný park, aby ľudia mali adekvátne podmienky.
Lebo ľudia do hôr chodiť budú, to sa nedá zakázať, lebo je to fajn. Dôležité je, aby po nich v prírode čo najmenej ostalo.
Zliezli ste štrnásť osemtisícoviek v Himalájach, čo vás k tomu motivovalo?
Lebo je tam pekne a super. A odkedy som začal liezť, hneď po troch - štyroch rokoch, asi v roku 1986, som išiel do vysokých kopcov do Pamíru a absolvoval
