Kde vás zastihli novembrové udalosti roku 1989, kde ste pracovali?
Vtedy som pracoval v niekdajšom OÚNZ Martin, čo znamenalo Okresný ústav národného zdravia. Bol som vo funkcii údržbára, ale na starosti som mal kotolne a výmenníkové stanice. Moje povolanie je inštalatér – kúrenár a tým som sa v tom čase aj živil.
Trvalo dlho, kým prenikli informácie z Prahy do Martina? Ako ste ich vnímali, čo kolegovia v práci, susedia?
Informácie prenikli veľmi rýchlo. Už o dva dni, po incidente na Národnej triede v Prahe, sa v martinskom divadle stretlo pár ľudí. Bola tam aj dievčina, ktorá robila vo vtedajšom Martimexe, bola na služobnej ceste v Prahe a celé to zažila. Takže nám to popísala. Ja som pozvánku na to stretnutie dostal od svojho kolegu, elektrikára, ktorý predtým robil osvetľovača v divadle. Aby som ho nekompromitoval, je to dodnes populárny martinský dídžej Tibor B.

Moderovali ste míting mládeže na zimnom štadióne. Pamätáte si ešte, o čom sa viedla reč? Formulovali sa už nejaké požiadavky, aká bola atmosféra?
Veru, bol to čas mítingov. Ľudia chceli povedať veľa, lebo štyridsať rokov nemohli povedať nič. Tento míting na zimnom štadióne organizoval Okresný výbor SZM, ktorého funkcionárom sa tesne pred pádom režimu stal aj Miro Salíni z Belej. Inak, náš podnikový právnik a dobrý človek, na ktorého rád spomínam. V tom čase chcel každý vystúpiť na tribúne a vyžalovať sa. Dokonca aj takí, ktorí za najväčšiu krivdu socializmu považovali to, že každý mesiac nefasovali indulonu. Aj o tom bol vtedajší míting na zimáku. Z tých relevantnejších, na ktorých si pamätám, tam vystúpil kapitán martinských boxerov – Peter Somík.
Nedá sa nespýtať, nemali ste strach z mocných, obavy z perzekúcií?
Mal, aj nemal. Eufória bola taká veľká, že prekonala strach. A čím viac nás bolo, tým väčší sme mali pocit, že nás nemôžu všetkých zavrieť. Ono vtedy naozaj platilo to Kňažkovo a Budajovo heslo V JEDNOTE JE SILA! Skutočný strach o život som, paradoxne, zažil až desať rokov po páde komunizmu. Za vlády Vladimíra Mečiara.