Je pre vás jednoduchšie pochopiť niektoré správanie alebo problémy vašich detí v domove, keďže sám ste vyrastali v takomto prostredí?
Z osobnej štrnásťročnej praxe, ako vychovávateľ a riaditeľ som presvedčený, že je nutné, aby sa deťom venovali ľudia, ktorí problematike detí rozumejú nielen odborne, ale majú s nimi aj osobnú skúsenosť. Teší ma, že v našom zariadení sme traja zamestnanci, ktorí vyrastali v detskom domove. Familiárne sa nazývame bývalí domováci. Práve preto vieme dieťa lepšie pochopiť v jeho životnej situácií. V prvom rade je to však možnosť byť osobným vzorom pre dieťa. Našim deťom poukazujeme svojim životom na fakt, že aj keď sú odlúčení od rodičov a zažili traumatické skúsenosti, môžu byť úspešnými ľuďmi, ktorí prinášajú hodnoty pre spoločnosť.
Nahradiť takýmto deťom mamu a otca je ťažké, dá sa ich žiaľ vôbec nejako zmierniť?
Otca a mamu nič nenahradí, ani najlepší vychovávateľ, ani najlepší psychológ, ani sociálny pracovník, či riaditeľ Centra pre deti a rodiny. Pokiaľ je možné s rodinou spolupracovať, aj práca s dieťaťom je jednoduchšia. Našim cieľom je rešpektovať rodiča, hoci zlyhal a navrhnúť mu kroky sfunkčniť jeho rodinu. Preto našou víziou je motto: Funkčná rodina = spokojné dieťa.
Vznikajú medzi deťmi v domove pevné priateľstvá? Vydržia na celý život?
Z osobnej skúsenosti viem, že pretrvávajú. Svedčí o tom aj projekt Domováci domovákom, kde sa niekoľko rokov stretávame bývalí domováci. V spolupráci s Fórom riaditeľov a zamestnancov Detských domovov a Úsmevom ako dar organizujeme Domovácky parlament - Školu mladých lídrov, kde sa venujeme mladým, neformálnym vodcom z každého Centra pre deti a rodiny na Slovensku.
Mali ste aj vy nejakú spriaznenú dušu v detskom domove? Stretávate sa ešte?
Samozrejme a niekoľko. S mojimi profesionálnymi rodičmi Monikou a Ivanou Boričovcami sa pravidelne stretávame a moje dcéry ich nazývajú Profibabka a Profidedko. Ďalej sú to iní profesinálni rodičia, ktorí sú pre mňa vzorom, ako Janko a Ivetka Zajdenovci, Štefan a Slávka Kovaľovci, Juraj a Majka Kriškovci. Či prvá riaditeľka Evanjelického Domova Detí Zuzana Kolarovská. Sú to vzácni ľudia s obrovským vplyvom na môj život a rast, za čo im veľmi z celého srdca ďakujem.
Aké majú deti z domova najväčšie problémy a starosti?
Na začiatku je to určite obrovský stres z dôvodu opustenia dysfunkčnej rodiny. Častým prejavom u týchto detí je pocit neodpustenia samému sebe, jednému z rodičov a s tým spojené nevhodné prejavy správania. Starosti nám robia aj traumy, ktoré dieťa zažilo mnohokrát už v rannom detstve, či v prenatálnom období. Tieto majú negatívne dôsledky na vývin jeho mozgu, z toho vyplývajúce problémy racionalizovať emócie a naopak využívať kognitívne procesy.
Čo vám najviac prekážalo na živote v detskom domove?
Osobne v detstve to bola frustrácia, sebaľútosť a neodpustenie. Frustrácia a sebaľútosť z toho, že rodičia nám všetkým štyrom súrodencom sľúbili, že prídu, že danú situáciu vyriešia, no realita bola úplne iná. Neodpustenie som prežíval voči sebe samému, najmä z dôvodu, že celá starostlivosť o troch mladších súrodencov bola na mne. Túto skutočnosť, že sme všetci súrodenci skončili v detskom domove som vnímal ako osobné zlyhanie. Musel som na tom pracovať aj s podporou evanjelického farára Jozefa Grexu a kresťanskej psychologičky. Ďakujem, že mi boli veľkou oporou.
Čo vám život v domove zas, naopak, najviac dal?
Najviac mi dala viera a terapia. Aspekt kresťanstva, Pána Ježiša Krista, ktorý
