Adventný čas sa ponáhľa medzi nás a miesto pokoja sa pokúša dostať do našich peňaženiek.
Vianoce vyskakujú z médií, z obchodíkov.
Posledné dni sa nám veru nezavreli dvierka na našej predajničke. No chodiace príbehy ľudí boli rôzne.
Vrátka sa otvoria a vstúpi náš dobrý zákazník. Slzy na krajíčku, smútok v tvári. Zamrzli mi ústa. Prehltla som. Vedela som, že ho objíma bolesť. Stratil kúsok seba. Svojho rodného brata. Kvapky v oku povedali všetko. Nuž, miesto vianočného svietnička sa bude viazať smútočná kytička.
Pohladila som ho očami. Odišiel. Potichu. Smútok sa zahryzával do stien. Škrabal a dusil. Opäť sa dvierka otvoria a vojdú šantivé stvorenia. Dámy. Odfúkli smútok?
– Vitajte u nás, prajete si? opýtam sa.
– My nevieme, čo chceme, len niečo hľadáme... – , zaznie odpoveď.
– Poradíme?
– Keď my nevieme, pozeráme... A svietniky máte?
– Áno, máme, nech sa páči.
Pokukali, poobzerali a povedali:
– Iné nemáte?
– A aké by ste si priali? Vyrobíme vám na mieru, aký budete chcieť.
– Čo ja viem, – povie jedna z nich.
– Viete, niečo také a také a z tohto trochu... Ja neviem.
A ukazovali raz na ten, potom na druhý a pri pätnástom už nevedeli, čo chcú.
Sklonila som hlavu a vrátila sa za pult, pripravená vyrobiť čokoľvek, čo by si zapýtali.
V miestnosti nám ticho vyhrávala vianočná pieseň, no akosi nevytvárala to, čo spievala.
Dámy ohrnuli pery, zhodnotili a chichúňsky odkráčali preč. Bez pozdravu, no s dobrou náladou.
Pozrite si tiež FOTO: Živý Betlehem v Martine Čítajte Mali totiž dôvod si ísť oddýchnuť a niekam posedieť, pretože to náročné nakupovanie ich zmohlo. A to prešli Trenčín – Beckov.
Vypla som rádio. Oblialo ma vzácne ticho. Opäť sa dvierka otvoria a vstúpi babenka. S paličkou v ruke. No s bolesťou v tvári.
– Priateľka pochováva tretieho syna. A sama má rakovinu, – vyriekne.
Srdce mi prestalo byť. No zároveň počujem, ako to jej puká.
Bože môj, koľko smútku. Vyrozprávala mi ťažký príbeh ženy, ktorá nechce Vianoce.
A v predajničke opäť pulzovala melanchólia. Babenka odišla. Zanechala mi slzu, ktorá už vo mne navždy ostane. Pozerám navôkol. Vianočné svetielka pre mňa na moment stratili čaro. Začalo vo mne rásť vedomie Vianoc. Na jednej strane smútok, ktorý k nim patrí. Lebo často za prestretým štedrovečerným stolom niekto chýba.
Na druhej strane akási megalománia, kde na nás zo všetkých strán padá tovar z preplnených predajní. Z reklám na nás škriekajú zľavy „kúp si ma, kúp.“
Och... Nadýchnem sa. Chytím do rúk živú čečinu a privoniam. Olúpem mandarinku. Na pulte leží oriešok, škorica, pomaranč. Nemám pustené rádio, no počujem hudbu. Vôňa ihličia s mandarínkou mi ju pripomenuli. Rozprávku... Rozprávku o dievčatku so zápalkami. Veľmi ju milujem, lebo v sebe ukrýva vianočné tajomstvo.
Vianoce majú obrovskú silu. Sú tiché. Sú sväté. Sú čarovné. Ale len vtedy, keď dievčatku so zápalkami pomôžeme prežiť. Ona netúži po megalomanských darčekoch. Je sama v treskúcej zime. Mráz jej zachádza pod nechty a mihalnice má polepené bielymi vločkami.
Nikto si ju nevšíma, nikto ju nevidí. A ona v tichosti umiera. Nevie škrtnúť zápalkou.
Nevie v ľuďoch zapáliť ten pravý oheň.
Nedopusťme, aby sme pre blikot umelých svetiel nevideli pravé čaro Vianoc. Zastavte sa a pozrite vôkol seba. Vždy niekto potrebuje pomoc. Ponúknite dobré slovo a prestaňte sa naháňať. Vyrieknite vrúcnu modlitbu pre niekoho, kto to potrebuje. Odpustite. Privoňajte k obyčajnosti. Tam je zázrak. Poobzerajte sa. Tam niekde v kútiku sedí prikrčené dievčatko, čo v skrehnutých rukách zviera zápalky.
Podíďte k nemu. Zapáľte jednu sviečku... A ona neumrie, lebo to pravé svetlo bude svietiť. Ožije vašou láskou, ktorú nosíte v srdci. Len si ju treba pripomenúť. A možno ste tým dievčatkom práve vy? Len ste prestali veriť na zázrak. Čo myslíte?
