Prvá bítová omša v Československu má 50 rokov, vznikla vo Vrútkach

Vraví sa, že šťastie praje pripraveným a náhoda je blbec. Mať v roku 1968 osemnásť rokov, keď z ničoho nič k nám prišlo politické uvoľnenie, tomu sa povie ozajstné šťastie.

Krásne šesťdesiate

Šesťdesiate roky boli už relatívne vzdialené strašnej vojne, jej dôsledky a škody boli citeľnejšie oslabené a boli tu Beatles. Pre mladú generáciu to znamenalo strašne veľa. Verili sme ich pesničkám, textom, obliekali a česali sme sa ako oni a radostný úsmev bol našim sprievodcom týmto obdobím. Vo Vrútkach sme mali svoj klub, terajší Katolícky kultúrny dom, kde sme trávili takmer celý náš voľný čas. Tu sme ako skupina hrávali nezabudnuteľné „Čaje o piatej“, nacvičovali sme rôzne estrády a dokonca sme hrali aj divadlo. Po vzore Beatles sme aj my skladali vlastné skladby a dokonca niektoré sa stali hitmi, ktoré ešte aj dnes rezonujú v spomienkach vtedajšej generácie.

Pozrite si tiež FOTO: Vianočný program v Martine, od Mikuláša po Štefana Čítajte 

S nápadom prišiel kaplán

Vo Vrútkach bol vtedy kaplánom mladý Ján Klimo, pre ktorého mládež so svojimi prednosťami, ale aj s chybami predstavovala centrum záujmu pre nastávajúce obdobie, ktoré, ako sa nám vtedy zdalo, prináša už konečne vymodlenú a vysnívanú slobodu.

A bol to práve on, ktorý mi jedného dňa ponúkol, že ak by som zložil „beatovú“ omšu, mohlo by ísť šestnásť mladých ľudí do Talianska a predviesť ju v rôznych mestách tejto krajiny. Ja som dovtedy nikdy nebol v zahraničí a tobôž nie za železnou oponou. Rozhodnutie preto nedalo na seba dlho čakať a okamžite som sa s niektorými nadšencami pustil do splnenia tejto lákavej ponuky. Pani Šupinová (vtedy slečna Slafkovská) mi napísala libreto (jednoducho povedané texty) a pustili sme sa do práce.

Modernejšie a naše

Spomínam si, aký to bol pre mňa hektický máj 1969. Koncom mesiaca som mal štátnice z angličtiny, následne som išiel s kapelou na 1. beatový festival Stredoslovenského kraja do Hnúšte a na klavíri som mal pripravené texty budúcej omše. Nejako sa mi dostala do rúk platňa podobnej talianskej omše, a tak som mal akú--takú predstavu. Poviem však pravdu, keď priznám, že tá talianska sa mi videla trochu staromódna a ja som chcel, aby tá naša, prvá československá beatová omša vystihovala dobu, v ktorej sme práve žili. Možno sme mali aj trochu šťastie, že ani Hanka Slafkovská a ani ja sme dovtedy nemali nič spoločné s niečím podobným, do čoho sme sa s vervou pustili. Možno by nám vtedy hudobní kritici aj niečo vytkli. Keď sa však spätne po päťdesiatich rokoch na toto „dielko“ pozrieme, máme pocit, že omša je svojím spôsobom nadčasová. To, že dĺžka niektorých veršov sa nie vždy zhoduje s veršami predošlými, umožnilo, že sú tu zaradené mnohé vsuvky (dnes sa tomu hovorí bridge – premostenie) a celé toto znie mimoriadne kompaktne a stále moderne. Vokály sú miestami neočakávané, dvojhlasy majú často samostatnú linku a toto všetko vytvára obraz tajuplnosti priestoru, do ktorého sú jej tóny plánovite umiestnené.

Beatles ako vzor

Prečítajte si tiež Herečka Jana Oľhová: Môj život je náročnejší na presuny Čítajte 

Od Beatles sme si vzali vzor, že keď sa niekomu bude zdať, že niektorá časť je nezaujímavá alebo nedokonalá, následne sa to prerobí. Nad omšou sme často sedeli aj s Igorom Gabajom, ktorý bol na tú dobu asi najväčší expert na Beatles. Podobne Peťo Mydlo, Olinka Kavcová (teraz Cipciarová) a Rudi Cipciar, ktorí boli moji spoluhráči, vnášali do skladieb svoj vklad a postrehy. Pri komponovaní sme menili aj prostredie. Napríklad, niektoré časti som zložil uprostred prírody na Magure, keďže som tam našiel potrebné ticho a pokoj.

Stiahnuté hrdlá

Po veľkom úspechu vo Vrútkach, ale aj v iných mestách sme s nedočkavosťou odchádzali do dovtedy neznámej krajiny a medzi neznámych ľudí. Aj keď mladý človek podceňuje možné riziká a cudzie mu je aj slovo „nemožné“, predsa sme len mali trochu stiahnuté hrdlá, a to už ihneď za našimi hranicami, keď vlak prestal „hrkotať“ a zrazu išiel pokojne a ticho. Vtedy sme si uvedomili, že nás privítal nový, nepoznaný, krásny a najmä slobodný svet.

„Večné mesto“ Rím nás očarilo okamžite svojou veľkosťou a krásou. Bazilika sv. Petra spolu s ďalšími nádhernými pamiatkami nám ponúkli svoju náruč a na niekoľko dní sa stali naším domovom. Vraví sa, že spomienky časom vyblednú a zahalí ich sila času. Audiencia Pavla VI., stretnutia s mladými ľuďmi a taktiež povzbudenia, ktoré sme dostávali na každom kroku, to všetko zanechalo nezmazateľné stopy v našich mysliach. Ja som mal dokonca také šťastie, že v hoteli, kde sme boli ubytovaní, bývala aj skupina mladých Nemcov z Duisburgu. Tí ma dokonca zobrali so sebou k moru a všetky náklady za mňa ochotne platili, čo som si vtedy vôbec nevedel vysvetliť.

Všade okolo nás panovala dobrá nálada, ochota pomôcť a ponúknuť priateľstvo. Tá nepriateľská ideológia, ktorá bola do nás dovtedy vštepovaná, náhle zmizla a vliala do nás obrovskú nádej do budúcnosti, ktorá nám práve ležala pri nohách.

Neutíchajúci aplauz

Druhou zastávkou boli talianske Alpy, presnejšie Dolomity. Počasie nás neprivítalo s pochopením, ale nasledujúci deň, keď sme sa prebudili, v hoteli nás očaril úchvatný pohľad na vrchy tamojších veľhôr, a tým sa začali napĺňať naše dokonca aj najtajnejšie, dovtedy nevyslovené očakávania. Svätá omša sa konala v spodnej časti hotela a po jej skončení sme sa po schodoch dostali rovno do jedálne. Po bokoch schodišťa stáli dojatí Taliani a s ich typickým nadšením predviedli neutíchajúci aplauz. Pre 19-ročného chalana to boli neopísateľné pocity. Pre každého som bol odrazu Sandro a v okamžiku som mal toľko priateľov ako v rodných Vrútkach. Na rozdiel od Ríma, v Dolomitoch sme museli predviesť aj fyzické schopnosti. Organizátori pre nás pripravili výstup na jeden z tamojších končiarov. Odvtedy sa vždy rád pochválim, že osobný výškový rekord mám 3152 metrov, čo mi vtedy závideli najmä vrútockí turisti.

Nezabudnuteľné sú aj Benátky, kde sme okrem iného absolvovali niekoľko stretnutí, na ktorých sme rozoberali aj politickú situáciu u nás doma.
Keďže sme tam boli aj 21. augusta 1969, čiže rok po ruskej okupácii, mali sme možnosť vidieť demonštrácie, ktoré v tom čase prebiehali v Prahe. Po návrate domov sme boli prekvapení, že u nás nikto o ničom nevedel. To bola predzvesť, že práve prežité nádherné dobrodružstvo si musíme uchovať v tajnej skrinke našich pamätí a dúfať, že sa takéto dni ešte vrátia.

Fanúšik na celý život

Aj keď sme na našich cestách po Taliansku stretli nespočetné množstvo úžasných ľudí, predsa musím spomenúť aspoň jedného – a to bol kňaz Don Lucciano Capelli. On stál za týmto naším dobrodružstvom, bol hlavným organizátorom, ale aj fanúšikom.

To sme však vtedy netušili, že to bude na celý náš život. Keď sme sa neskôr pri určitých príležitostiach stretli, vždy mal úsmev na tvári, najmä pri skladbe „Sanctus“ – Hosanna na výsosti. Teší ma, že sa s ním zase, tentoraz u nás vo Vrútkach, znovu stretneme.