Bolero a jeho príbeh

Po minulotýždennej premiére v Bratislave uvedie Slovenské divadlo tanca vo štvrtok na javisku martinského Strojára tanečnú drámu Bolero. Náš rozhovor s Jánom Ďurovčíkom, jedným z autorov námetu a scenára a režisérom tohto jedinečného tanečného projektu, nie je ale len o tom.
Slovenské divadlo tanca je váš projekt. Čo, alebo kto, motivovalo jeho vznik?
Slovenské divadlo tanca je akoby pokračovateľom či nasledovníkom Bratislavského divadla tanca, ktoré som pred rokmi založil s Bobom Meškom. Z rôznych dôvodov prestalo fungovať a ja som si po štyroch rokoch pôsobenia na slovenských, európskych či svetových javiskách v rôznych megaprojektoch uvedomil, že asi najviac, čo mi chýba, je intímna práca v komorných projektoch, ktoré by vypovedali – ja tomu hovorím – systémom totálneho divadla. Z tejto túžby teda vznikla myšlienka Slovenského divadla tanca. No podstatným pre jej zreálnenie bolo presvedčenie všetkých, ktorí sme do toho išli, že keď naň nezoženieme peniaze, budeme ho financovať sami.
Čím má byť Slovenské divadlo tanca? Koho chce oslovovať, aký repertoár bude mať?
Začíname už spomínaným Bolerom. A chceme aj naďalej produkovať už spomínané totálne divadlo. Teda predstavenia, v ktorých sa nielen tancuje, ale aj hovorí, ktoré využívajú rôzne iné výrazové prostriedky a ktoré by malo byť blízke divákom. Skrátka – nepôjde v nich len o abstraktný tanec pre kritikov, ale vypovedanie príbehov, ktorým by ľudia rozumeli, ktoré by ich rozosmiali, či rozplakali.
Chodia sa Slováci pozerať na tanečné divadlo? Prijímajú ho?
Neviem, ako chodia na iné predstavenia v divadlách či na iných scénach. Viem povedať, ako chodili na nás. Turné s Bratislavským divadlom tanca bolo svojho času vypredané. Možno si aj Martinčania spomenú na predstavenie ...na Vaše hroby... Chodili sme s ním všade tam, kde mali plno rockové kapely na koncertoch. Plno sme mali aj my. Takže, Slováci sa chodia pozerať na tanečné divadlo. Uvidíme, čo bude teraz...
Malo by to byť inak?
Tie pochybnosti sú prirodzené. Máme deň pred premiérou (rozhovor sme nahrávali v pondelok minulého týždňa – pozn. red.) a v tej chvíli mám otrasné pocity. Prvýkrát to predstavenie na mňa dýchlo pred siedmimi dňami, vtedy som ho, nielen ja, pozeral so slzami v očiach. Ale odvtedy sa mi zdá, je to stále horšie a horšie. Je to u mňa normálne, normálny predpremiérový stav.
Ako chcete divadlo formovať? Aké máte plány?
Plány sú krásna vec, no ja o nich nebudem hovoriť. Je tu veľa otáznikov. Viem len, že po premiére v Bratislave nás čaká premiéra v Madride a potom turné po Slovensku a na jeseň Čechy. Čo bude potom...? Keď budú predstavenia vypredané, budeme asi tak na nule – takže, aké plány...? Samozrejme, v prípade, žeby sme zohnali generálneho sponzora, alebo keď nás podporí štát, vedeli by sme si predstaviť každý rok premiéru a turné doma i v zahraničí, reprezentáciu slovenskej kultúry na európskych scénach a podobne.
Vaša práca sa už dávno nesústreďuje len na teritórium Slovenska. Môžete porovnávať. Aký je našinec divák? Vníma tanečné umenie rovnocenne, trebárs, s dramatickým umením?
Neviem na to jednoznačne odpovedať. Sú to veľmi rozdielne žánre. Dramatické umenie nesie so sebou mená hercov, režisérov, teda osôb, ktoré sú všeobecne známe a vážené, ktoré mu robia propagáciu. S tanečným divadlom sa to nedá porovnať. Tanečníci sú viac anonymní.
O Martine sa hovorí, že je tanečným mestom. Organizujú sa tu európske a svetové súťaže pre amatérsky tanec v disciplínach IDO, sú tu silné tanečné kluby s majstrami sveta i Európy, formuje sa tu privátna tanečná škola. Viete o tom?
Viem, že Martin je kultúrnym mestom, a to aj vďaka vynikajúcemu divadlu, ktoré tu má svoje sídlo a ktoré svojho času aj určovalo isté trendy v divadelnom umení na Slovensku. Že je aj tanečným mestom, to som nevedel. Tanečné disciplíny IDO idú síce mimo mojej pozornosti, ale každopádne platí, že ak sa tu organizujú takéto podujatia a sú tu dobrí organizátori a tanečníci, je to fantastické. Všetko, čo vytvára dobré zázemie pre tanec, má zmysel.
Poďme k Boleru. Prečo tento titul v projekte Slovenského divadla tanca?
Chcel som s Peťom Pavlacom napísať hru, v ktorej by išiel text synchrónne s hudbou. Dlho sme hľadali tému, až kým sme nenaďabili na skutočný príbeh. Ide o reálnu situáciu, ktorú sme zaregistrovali v televízii, v správe o matke, ktorá sa počas záplav v Indonézii musí rozhodnúť, ktoré zo svojich detí pustí. Pre nás to bolo natoľko sugestívne, že sme si povedali, že toto by mohla byť tzv. „Sofiina voľba„ 21. storočia. Náš príbeh je o tom, ako tá žena žije ďalších pätnásť rokov s vedomím, že to urobila a ako jej dieťa, ktoré sa nakoniec predsa len zachráni, žije s pocitom, že ho matka pustila. Samozrejme, že sme si to dorobili ešte o iné katarzie a scény, ale toto bol základ. A od toho príbehu je už len krôčik k Ravelovmu Boleru. Hudobný motív Bolera je to isté ako vlna. Je vždy rovnaká, stále sa opakuje, len je raz väčšia, inokedy menšia – až po tú najvyššiu, ktorá zmenila život našej hrdinke.
Hlavnú úlohu v Bolere stvárnila Anna Javorková. Ako sa vám ako tanečníkovi, choreografovi a režisérovi pracovalo s činohernou herečkou?
Povedal by som, že normálne. Tak ako sa pracuje režisérovi s herečkou. Činohernej réžii sa teraz venujem viac ako tanečnej. Ale, Anka je famózna, famózna vo všetkých polohách svojej hereckej profesie.
Sofiina voľba Wiliama Styrona je vážne dielo, vážny príbeh, „vaše„ Bolero je, tak sa o ňom zmieňovali média, zmesou prvkov drámy, ale i humoru a komiky. Ako ste sa pri tvorbe tohto predstavenia vyrovnávali s potrebou nastoliť vážnu tému a pritom ju odľahčiť divácky prijateľnejšou ľahkosťou?
Presne o to nám ide. Mám rád princíp britského či americko-britského podávania vecí, že človek sa v jednej sekunde smeje a v druhej plače. Vtedy vyznejú dramatické zvraty. Náš príbeh nie je, samozrejme, komédiou. To nie, určite je viac drámou. Ale rozpráva sa v reálnom tanečníckom prostredí, na reálnej tanečnej skúške, vznikajú tam zaujímavé momenty, v ktorých možno humor využiť.
A ešte jedna otázka o tanečnom povedomí na Slovensku. Tanec a tanečníci sa dnes zviditeľňujú aj prostredníctvom súťaže Miliónový tanečník. Jedna z finalistiek sa nedávno vyjadrila, že tento nápad veľmi oceňuje, pretože doposiaľ sa na Slovensku podobný projekt a podobná šanca pre víťaza ešte nerealizovala. A za túto šancu je nesmierne vďačná. Vnímate to podobne? Mám na mysli spomínanú šancu. A vôbec, sledujete túto súťaž? S akými pocitmi?
Toto mi je ťažko zhodnotiť. Jedno ale viem určite. Nech ste kdekoľvek na konkurze do muzikálu – v Bratislave, Prahe či rovno na Broodwayi, všetkým je tam ukradnuté, či ste tancovali vo finále nejakej súťaže. Šanca pre tanečníka je len jedna – chodiť na konkurzy a pracovať na sebe. Ja osobne mám k Miliónovému tancu neutrálny vzťah. Niektoré časti si ako tanečník pozriem, ale vnímam to nie ako tanečnú súťaž, ale ako reality show. Nie je o tanečných schopnostiach či neschopnostiach, ale o diváckom záujme a sledovanosti. Treba jej prikladať taký význam, akú má sledovanosť.