Svoj pohľad na svet sa snažil tlmočiť publikovaním množstva článkov a knižných publikácií a budovaním bohatého zbierkového fondu múzea.
Vzorný zberateľ
Len málo dnešných Martinčanov si spomína na históriu terajšieho Múzea Andreja Kmeťa v Martine, ktoré bolo sprístupnené verejnosti v roku 1908. Po vybudovaní novej budovy na Hostihore boli do nej presunuté aj zbierky a význam pôvodnej budovy sa začal strácať. Praktizovalo sa v nej všeličo, bola
Prečítajte si aj: Turistov láka Magura, no v dedine pod ňou parkujú bezohľadne Čítajte tu, napríklad, časť okresnej knižnice, predajňa cestovných lístkov, len múzejná činnosť tu už nepokračovala. Až rozhodnutím Okresného úradu v roku 1964, z dôvodu že Martin nemá okresné múzeum, bola táto budova znovu rehabilitovaná na Turčianske múzeum Andreja Kmeťa. Ako prvý človek na rozbehnutie jeho činnosti bol určený práve Jaroslav Svatoň.
Krátko po ňom nastúpili do múzea ďalší zamestnanci, ako geológ, preparátor i ekonómka. Jedna z nich, geologička Milada Horáková vo svojej knižke Zlatý amonit napísala nielen o samotnom múzeu, ale vyzdvihla tiež osobnosť a zanietenosť Jaroslava Svatoňa:
„Múzeum je zvláštna inštitúcia. Vôbec nie je pravdou, že zhromažďuje doklady len z minulosti, ako by sa mylne domnievala väčšina laikov. Prírodovedné múzeum vychádza prevažne z prítomnosti. Hovoril to môj šéf, presný zoológ a vzorný zberateľ. Temer denne listoval v Brémovom Živote zvierat a vypisoval si, čo by sme mali postupne vlastniť. Rozhodil ohromné siete medzi svojich známych lesníkov, učiteľov, žiakov, kamarátov a vôbec priateľov múzea. Div nevypísal ceny za hlavy všetkých vzácnych zvierat, vtákov a rastlín, ktoré v tejto časti zeme pretrvali, napriek mohutnej invázii turistov do hôr. Pre večné uchovanie v múzeu bol schopný odstreliť každého živočícha, rovnako ako vybrať až umelecké hniezdo kúdelníčky lužnej z rákosia pri rieke. Z Gaderskej doliny získal aj vzácneho skaliara pestrého. Pre zastrelenú kačicu skočil aj vo večernom obleku do rybníka. Pre svoju mániu získať každé vtáča si u lesníkov vyslúžil prezývku „skalný vrabec“. Zato v pavúkoch sa stal svetoznámym.“
Pomenovali po ňom živočíchy
Situácia v našej prírode sa odvtedy zmenila, väčšina živých organizmov je prísne chránená zákonom a budovanie zbierkového fondu je možné len z nájdených úhynov. Avšak nebyť vtedajších bohatých zberov Jaroslava Svatoňa, nebolo by možné v Múzeu Andreja Kmeťa nedávno otvoriť už tretiu prírodopisnú expozíciu, tak potrebnú k poznávaniu našej prírody.
Inak je to zo zbermi u článkonožcov, kde patrí aj hmyz a pavúkovce. Tu je zber možný aj vo väčšom počte. Táto časť zbierkového fondu má v našom múzeu takmer pol milióna exemplárov, z ktorých niektoré sú vzácne, možno na našom území aj vyhynuté.
Opisovať zásluhy Jaroslava Svatoňa na poznávaní tejto skupiny živočíchov by bolo snáď zbytočné. Väčšina ľudí nemá ani tušenie o čom je reč, nakoľko ide o záležitosti vysoko odborné. To je téma, ktorá sa hodnotí prevažne na akademickej pôde a závery si odborník špecialista vie vyhľadať. Ale stojí za zmienku, že vrcholom pri výskume článkonožcov je popis nového druhu pre vedu. Takýto živočích dostane od autora nové pomenovanie, ktoré je uznávané na celom svete. Za novým menom je aj meno autora, ktorý ho rozpoznal a pomenoval a rok kedy sa tak stalo.
Jaroslav Svatoň má dva druhy takýchto pavúkov. Človek, ktorý sa v danej problematike výrazne zaslúžil sa nezriedka dočká aj ocenenia, že niektorý živočíšny druh je po ňom pomenovaný. Po Jaroslavovi Svatoňovi mali tú česť dva nové druhy pavúkovcov, menovite pavúk Pardosa svatoni Marusik, Nadolny & Omelko, 2013 z Kazachstanu a parazitický roztoč Trichouropoda svatoni Mašán, 2001.
S významným arachnológom, zoológom a múzejníkom sme sa rozlúčili 4. januára 2020 v Dome smútku na Vrútkach. Zanechal po sebe množstvo užitočnej práce a vychoval množstvo nadšených nasledovníkov. Česť jeho pamiatke!
