Lekárne a zdravotnícke potreby hlásia aj v turčianskom regióne akútny nedostatok ochranných rúšok na tvár. Mnohí iniciatívni Turčania nechceli čakať na ich opätovné naskladnenie, ktoré je i tak v nedohľadne a rúška sa rozhodli zhotoviť vlastnoručne. Niektorí len pre svoju rodinu a priateľov, no našlo sa mnoho aktivistov, ktorí sa zmobilizovali doslova do organizovaných skupín a zdarma šili bavlnené rúška pre každého, kto mal záujem.
Rúško za pekné slovo
Jednou z iniciátoriek je tiež Anežka Mitter z Martina. Hovorí, že všetko začalo
Súvisiaci článok Do martinskej nemocnice sa dostaneme cez stan Čítajte jej výzvou na sociálnu sieť, kde sa spýtala ľudí, kto by sa k nej pridal, aby spoločne pomohli druhým. Dnes jej len v Martine so šitím pomáha 35 dobrovoľníkov a ďalších 20 mimo mesto. Majú dokonca štyroch šoférov, ktorí rúška rozvážajú po celom Martine, Vrútkach, ale aj okolitých dedinách. Ku každému kusu je pribalený lístok, ako s rúškom zaobchádzať a dezinfikovať ho.
„Gumky, nite a látky v podobe košieľ, obliečok či plachiet mi nosia rôzni ochotní ľudia ku mne domov. Všetok materiál potom pochystám, nastrihám, urobím kôpky a roznesiem ženám, ktoré potom šijú rúška. Od nich to potom vyzdvihnú šoféri a roznesú kam treba. Nič za to nechceme. Postačí slovíčko „ďakujem“, obyčajné jabĺčko, modrá indulona na ruky či ďalšie látky alebo nite, aby sme mohli pokračovať vo výrobe,“ opisuje Anežka Mitter.
Vďaka takejto tímovej práci dokážu žienky ušiť 400 rúšok denne. V obehu majú už cez štyri tisíc kusov rúšok.
„Naši ľudia to neušijú za deň či dva. Všetko sú to dobrovoľníci v domácnosti s deťmi a rodinou. Robíme to nezištne, veď situácia je vážna a treba si pomáhať,“ dodáva Martinčanka.
Úlohy si podelili
Pomôcť sa rozhodli aj učiteľky a nepedagogickí zamestnanci Spojenej školy vo Vrútkach. Spolu okolo 35 ľudí. S nápadom prišla riaditeľka Erika Repková.
„Vieme, že rúšok je nedostatok, nedajú sa nikde zohnať a tak sme si povedali, že keď už máme byť doma, tak aspoň urobíme dobrý skutok. Doniesli sme látky, gumičky a nite, čo sme mali z domu, niečo priniesli Vrútočania a na materiál nám prispelo tiež mesto,“ povedala riaditeľka Spojenej školy.
Aj tieto zručné ženy si podelili jednotlivé úlohy.
„Niektoré šijeme, ďalšie zas strihajú látky, navliekajú gumičky alebo prežehľujú. Preferujeme stopercentnú bavlnu, aby sa rúška mohli opakovane preprať. Návodov na výrobu bolo na internete veľa. Vybrali sme taký, aby rúška boli dvojvrstvové a šili sa nielen kvalitne, ale aj rýchlo,“ pridala sa do debaty učiteľka Monika Gunišová.
Branislav Zacharides, primátor Vrútok doplnil, že ušité rúška potom radnica rozdá prioritne seniorom v domove sociálnych služieb, stravníkom, ktorým poskytuje mesto obedy, ďalej klientom opatrovateľskej služby, ale tiež obyvateľom Kafendovej ulice.
„Veľmi si vážim iniciatívu nielen zo Spojenej školy, ale som rád, že so šitím rúšok pomáhajú i učiteľky z našich materských škôl,“ neskrýval radosť Branislav Zacharides.
Aby ľudia mohli nielen cestovať autobusom
Aj mnohé turčianske samosprávy sa rozhodli pomôcť svojim obyvateľom, ktorí nezohnali žiadne rúško na tvár a nevedia si ho ani vlastnoručne vyrobiť.
Dobrovoľnícke skupiny vznikli napríklad v Turčeku, Slovanoch, Valči, Krpeľanoch či Žabokrekoch. Starostovia vravia, že záujem je obrovský.
V Krpeľanoch už obec síce objednala päťsto rúšok, no kým dorazia, do ich výroby sa ochotne pustila zamestnankyňa obecného úradu. Zhotovila ich už niekoľko desiatok.
„Chceme občanov zabezpečiť takýmto ochranným prostriedkom, lebo minule sa jednému nášmu obyvateľovi stalo, že ho nevzali do autobusu, pretože nemal rúško, ani žiadny šál alebo šatku na tvári,“ vykreslil Jaroslav Kráľ, starosta Krpelian.
