Špecifické kalendárne obyčaje, medzi ktoré patria aj tie veľkonočné, sa vykonávali v presne stanovenom čase a tradíciou určeným spôsobom. Hoci ich podobu i význam od stredoveku výrazne ovplyvnilo kresťanstvo, pôvodne boli späté s etapami roľníckej práce. Ich úlohou bolo prostredníctvom rôznych magických praktík zabezpečiť zdravie, plodnosť, hojnosť i prosperitu.
Bitie a utopenie figuríny
K začiatku jari neodmysliteľne patrilo symbolické vynesenie zimy z chotára. Na Slovensku sa tento rituál spájal predovšetkým so Smrtnou nedeľou (nedeľa dva týždne pred Veľkonočnou nedeľou). Ešte do polovice 20. storočia bolo v mnohých obciach živé vynášanie Moreny, ktorého korene siahajú až do
Toto je karanténa? Gaderská dolina je plná ľudí, mnohí sú dokonca bez rúšok Čítajte pohanských čias. Morena, alebo tiež Muriena, Smrť či Kyselica, bola slamená figurína odetá do ženských šiat, ktorú slobodné dievčatá, niekde za prítomnosti mládencov, vyniesli za dedinu.
Tento rituál bol spojený s interpretáciou archaických obradových piesní a tancov, ktoré predstavujú jednu z najstarších vrstiev dodnes zachovaných hudobno-tanečných prejavov. Slamenú figurínu dievčatá obradne bili, hádzali do nej kamene či blato, nezriedka ju napokon zapálili a utopili v rieke. Takéto zaobchádzanie malo mať za následok definitívny odchod smrti, chorôb a všetkého negatívneho, čo bolo spojené so zimným obdobím. Vznikali však aj predstavy, že v chotári, cez ktorý Morenu preniesli, nebude mor, požiar, krupobitie a na poliach bude dobrá úroda. V niektorých oblastiach, najmä severného Slovenska, sa vyskytovala aj figurína muža – Deda, nazývaná tiež Dido, Majmurien, Šimek. Dedka čakal rovnaký osud ako Morenu – mládenci ho obradne bili palicami, vyzliekli a často aj hodili do vody.
Symbol zelenej halúzky
Po vynesení Moreny sa symbolicky do dediny prinášalo leto prostredníctvom zelenej halúzky, ktorá dostala názov letečko, lesola, máj. Bola ozdobená farebnými stužkami, slamenými retiazkami a vyfúknutými vajíčkami. Aj túto obyčaj realizovali dospievajúce dievčatá najmä na Kvetnú nedeľu (týždeň pred Veľkonočnou nedeľou), aby tak symbolicky priniesli do dediny prebúdzajúci sa život. Spoločne obchádzali domy a rozdávali zelené vetvičky, prípadne s letečkom len prešli celou obcou a oznamovali príchod teplejších dní. Spievali pritom obradové piesne, ktoré mali umocniť účinok rituálu. S vynášaním Moreny i prinášaním letečka sa môžeme stretnúť aj v súčasnosti, ide však už o štylizované prejavy, ktoré sú súčasťou repertoáru folklórnych skupín či súborov.
K veľkonočným sviatkom dodnes neodmysliteľne patria aj zelené konáriky. U Slovanov bolo ich používanie natoľko vžité, že cirkev na konci 7. storočia zaviedla ich svätenie. Práve na Kvetnú nedeľu svätil kňaz rozvíjajúce sa vŕbové prúty, ktoré sú u nás známe ako bahniatka, maňušky, kočičky, búziky či baburence. Po príchode z kostola si ich ľudia zvykli zastokávať za obrazy alebo za hradu na povale, aby bol ich dom chránený pred bleskami. Používali sa však aj ako prostriedok pri liečení boľavého hrdla alebo sa vkladali do prvej brázdy na znásobenie budúcej úrody. V tento deň sa konzumovali rôzne pokrmy, ktorým sa pripisovala ochranná sila. Pripravovali sa najmä varené cestoviny, často posypané makom, aby na obilí rástli dlhé klasy s množstvom zrna.
Aby dievčatá boli krásne
Zelený štvrtok, podobne ako aj dva nasledujúce dni, boli určené na telesnú očistu. Tá sa mala vykonať pred východom slnka v tečúcej vode, najlepšie priamo v brode rieky. Cieľ tejto obyčaje bol nielen zdravotný, ale aj kozmetický – dievčatá verili, že po takomto umytí budú svieže, krásne, nebudú mať na tvári pehy a umyté vlasy im budú rýchlejšie rásť. Zelený štvrtok bol spojený aj s prvým výhonom dobytka na pastvu. Práve preto sa robili mnohé úkony, ktoré ho mali ochrániť pred pôsobením zlých síl. Kone alebo kravy napríklad prekračovali žeravé uhlíky, aby boli chránené pred chorobami. Ľudia ich vyháňali bodliakom alebo žihľavou, aby boli tuhé a silné
