Čo aktuálne robí Michal Dzubina?
Darí sa mi celkom dobre. Pracujem na obchodnom oddelení žilinskej firmy, ktorá pôsobí v oblasti reklamy. S manželkou a trojročnou dcérkou bývame neďaleko Žiliny, takže do roboty to mám blízko. Vzhľadom na situáciu okolo koronavírusu však aktuálne využívam možnosť pracovať z domu.
MICHAL DZUBINA
Narodený 19. januára 1983 v Martine. Je odchovancom martinského hokeja a pre svoj materský klub vybojoval dva juniorské tituly majstra Slovenska po sebe. V seniorskom veku odchytal za tím z Turca dvanásť extraligových sezón. Okrem toho si extraligové zárezy ešte zapísal v Banskej Bystrici a vo Zvolene. V najvyššej slovenskej hokejovej súťaži nastúpil na 348 zápasov, z toho 313 odchytal za rodné mesto. Martinu pomohol k zisku bronzu v sezóne 2009/2010 a tiež k prekvapivému postupu do semifinále v ročníku 2016/2017. V sezóne 2008/2009 si zachytal aj na finálovom turnaji Kontinentálneho pohára a spolu so spoluhráčmi zdvihol nad hlavu víťaznú trofej. Ako 32-ročný absolvoval reprezentačný debut na Nemeckom pohári 2015. Na podujatí odchytal v drese s dvojkrížom na hrudi 91 minút, pričom nedostal žiadny gól.
Hokejovú kariéru ste ukončili približne pred dvomi rokmi. Ako sa to celé zbehlo?
Po úspešnej sezóne 2016/2017, keď sa Martin cez favorizované Košice predral až do semifinále, následne prišiel pre známe problémy o extraligovú licenciu. Ja som v ďalšom ročníku pôsobil v Považskej Bystrici a pomáhal našim v druhej lige, kde začínal klub od nuly. V jednom zápase v drese Považskej som si zranil koleno. Nebolo to však také vážne a cez víkend som cestoval s Martinčanmi do Rimavskej Soboty. V tomto stretnutí ale už koleno definitívne povolilo a zranenie ma vyradilo zo zápasového kolotoča. Ešte som dochytal sezónu v Považskej Bystrici, ale v tom čase mi kamarát povedal, že v jednej firme v Žiline hľadajú človeka a či nejdem skúsiť pohovor.
Dlho ste rozmýšľali, či to skúsite?
Mal som 35 rokov, pričom celý dospelý život bolo mojou hlavnou pracovnou náplňou chytanie puku. S takouto profesnou výbavou som išiel na môj prvý pracovný pohovor. Asi nemusím zdôrazňovať, že veľké sebavedomie som nemal, ale bolo mi jasné, že skôr či neskôr si budem musieť niečo nájsť. Jednoducho som to skúsil. Podarilo sa mi prejsť cez prvé i druhé kolo a dobre dopadlo aj finále.
Takže to bol definitívny koniec hokejovej kariéry?
Bolo to niekedy vo februári. Povedal som si, doliečim sa, uvidím, ako sa mi bude v práci dariť, a potom sa rozhodnem. Počas leta som sa normálne pripravoval na novú sezónu a absolvoval i rozhovory s Milanom Murčekom, riaditeľom martinského klubu, ktorý vtedy dával dohromady prvoligový káder. Po debatách s najbližšími a predovšetkým s manželkou však padlo rozhodnutie dať prednosť práci vo firme a skončiť so športovou kariérou.
Bolo to dobré rozhodnutie?
Áno. Nič neľutujem. V prvom rade musím poďakovať môjmu súčasnému nadriadenému, ktorý mi dal šancu. Išiel so mnou do určitého rizika, veď celý život som hral hokej. Takéto šťastie nemá každý a veľmi si jeho prístup cením.
Čo hovoríte na súčasné problémy profesionálnych hokejistov, ktorí prišli pre koronavírus o ďalšiu časť už dosť oklieštených príjmov?
