Odmalička ste chceli byť hokejistom?
Bývali sme na Podháji asi sto metrov od zimného štadióna a otec ma často brával na zápasy. Tešil som sa na ne, hokej sa mi páčil, a keď prišla doma na rad téma, či by som to i ja nechcel skúsiť, tak úplne prirodzene som odpovedal, že áno.
Ukázalo sa to ako dobré rozhodnutie a už v mládežníckych kategóriách ste v Martine patrili medzi najtalentovanejších hokejistov. Tiež sa vám podarilo stať stabilným členom slovenských mládež-níckych reprezentačných výberov. Aké ťažké potom bolo presvedčiť o svojich kvalitách seniorských trénerov?
Do martinského áčka, ktoré vtedy hralo extraligu, ma prvýkrát zobrali asi v
RADOVAN SOMÍK
Narodený 7. mája 1977 v Martine. Počas kariéry okrem pôsobenia v materskom klube obliekal dresy Malmö, Čerepovca, Trenčína, Zlína, Vsetína a Pardubíc, kde získal dva české tituly. V rokoch 2002 až 2004 úspešne pôsobil v najlepšej lige sveta NHL vo farbách Philadelphie. Flyers si ho vybrali v drafte roku 1995 v štvrtom kole ako stého v poradí. V spomínanom roku bol najvyššie draftovaným Slovákom, pričom až za ním kluby siahli po Michalovi Handzušovi, Vladimírovi Országhovi či Jaroslavovi Obšutovi. V najprestížnejšej lige sveta odohral 128 duelov a nazbieral 36 kanadských bodov za 14 gólov a 22 asistencií. Za reprezentáciu Slovenska odohral 78 stretnutí, v ktorých strelil deväť gólov. Bol účastníkom štyroch svetových šampionátov: MS 2001 (Nemecko) – 7. miesto, MS 2002 (Švédsko) – 1. miesto, MS 2007 (Rusko) – 6. miesto, MS 2008 (Kanada) – 13. miesto.
sedemnástich. Nebolo ľahké dostať sa do nabitého kádra, ale postupne sa mi darilo získať celkom slušnú porciu minút. Paradoxne, asi najviac mi v napredovaní kariéry pomohlo vypadnutie Martina z extraligy. V nižšej súťaži som dostával na ľade množstvo priestoru, tréneri ma posielali na presilovky aj oslabenia. Odrazilo sa to na produktivite, vyhral som sa a získal potrebné sebavedomie.
Hovoríme o sezóne 1999/2000, v ktorej ste v 43 zápasoch nazbierali 68 bodov za 40 gólov a 28 asistencií. Je to ten zlom, keď ste sa etablovali v seniorskom hokeji?
Áno, cítil som to tak. Dostal som presne to, čo hráč v mojom veku potreboval a v spomínanom ročníku sa mi podarilo zásadným spôsobom hokejovo poskočiť dopredu.
Ešte predtým v roku 1995 si vás na drafte NHL vybrala Philadelphia Flyers ako stého hráča v poradí. Čo vtedy behalo mladému chalanovi z Podhája hlavou?
Vtedy som to bral tak, že každý rok vyberú takýmto spôsobom viac ako dvesto hráčov, takže do NHL je cesta ešte poriadne ďaleká. Bol to len začiatok napĺňania sna a snažil som sa zostať pri zemi.
Draftu v Edmontone ste sa priamo zúčastnili. Aký to bol zážitok?
Neskutočná šou so všetkým, čo k tomu patrí. Vyhlásia vaše meno, oblečiete si dres tímu NHL, také niečo si človek zapamätá na celý život. Ako som však vravel, bol to len začiatok, čo sa do bodky potvrdilo, veď trvalo sedem rokov, kým som si v najlepšej lige sveta zahral.
Vedeli ste v tých časoch, že počas zápasu, v ktorom nastúpite, vás bude sledovať skaut tímu NHL?
Niekedy áno, niekedy nie. Občas sa ozvali dopredu, že prídu, po zápase sa streli so mnou a takisto s rodičmi. Rozprávali sme sa o hokejových veciach, ale tiež o súkromí. Zaujímali ich aj moje názory na veci, ktoré sa bezprostredne netýkali hokeja. Napríklad pohovor pred draftom bol asi polhodinový a tam sme rozobrali veľké množstvo tém z rôznych oblastí. Už vtedy kládli kluby na osobnostnú či mentálnu stránku hráča pomerne veľké nároky. Dnes už je dokonca dôležitejšia ako športová.
Bolo už pred draftom jasné, že po vás siahne Philadelphia?
Nemal som ani tušenie, kto si ma vyberie. Pred draftom som sa rozprával asi s desiatimi klubmi. Keď som si išiel prevziať dres, tak ma volali k stolíku St. Louis. Ja im hovorím, že si ma vybrala Philadelphia a nie oni. Vtedy mi prezradili, že ma chceli spoločne s Mišom Handzušom, pretože sme spolu hrávali v mládežníckych reprezentáciách a naša spolupráca na ľade sa im páčila. Miša si vybrali práve Blues hneď po mne ako stoprvého a lúčili sme sa s tým, že raz ma možno St. Luis získa a plán im vyjde. Nakoniec osud všetko zariadil tak, že s Mišom sme si spolu zahrali v drese Flyers.
Keď ste pred sezónou 2002/2003 prišli do šatne Philadelphie, už ste to brali ako splnený sen?
Ak to zjednoduším, tak si ma tam vtedy zobrali na skúšku. Povedali mi, že uvidia, ako zvládnem kemp a potom sa rozhodnú. Oplatila sa mi dovtedajšia poctivá príprava a vo fyzických testoch som patril medzi najlepších. Vtedy za mnou prišiel tréner a povedal, že dostanem veľa priestoru aj v prípravných zápasoch. Nakoniec sa mi podarilo vybojovať miesto v prvom tíme, po dvoch mesiacoch mi ponúkli zmluvu do konca sezóny a po jej skončení so mnou predĺžili kontrakt o ďalšie dva roky.
V ročníku 2003/2004 ste sa prebojovali až do finále Východnej konferencie, kde ste až v siedmom zápase podľahli Tampe Bay. Čo chýbalo k postupu do záverečných bojov o Stanley Cup?
