MARTIN. Dnes je to presne 159 rokov, čo bolo v Martine prijaté Memorandum národa slovenského.
Ide o dokument, ktorý sa stal zásadným slovenským štátoprávnym programom proklamujúcim politické a kultúrne ciele slovenského národa.
Spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský po martinskom zhromaždení vyhlásil:
"Pod martinskými lipami slovenský národ napísal svoju listinu života, že žije a žiť chce a bude žiť na veky".
V Turčianskom Svätom Martine sa 6. a 7. júna 1861 zišli predstavitelia slovenského národa, aby po revolučných rokoch prijali a vyhlásili zásadný programový dokument určujúci smerovanie k svojbytnosti slovenského národa.
Do historického centra Turca prišlo okolo 200 popredných národných činiteľov a ďalších približne 5000 ľudí, ktorí sa zhromaždili pod starými lipami pred evanjelickým kostolom.
Pritom Martin mal v tom čase ani nie 3000 obyvateľov, čiže zblízka i ďaleka prišlo na memorandové zhromaždenie niekoľko tisíc ľudí, a to napriek prekážkam zo strany úradov. Oficiálna moc sa totiž snažila Slovákov od účasti odradiť a zastrašiť, keď napríklad zvolenský podžupan sľuboval 40 palíc tým, ktorí pôjdu do Martina.
Ján Francisci, ktorý zhromaždeniu predsedal, s potešením konštatoval:
"Vidím, že sa v zhromaždení tomto národ môj slovenský od pádu ríše Veľkomoravskej po prvý raz v celosti svojej zhromaždil".
Hlavným rečníkom a tvorcom Memoranda národa slovenského k Vysokému snemu krajiny uhorskej bol Štefan Marko Daxner.
Dokument kládol dôraz na potrebu zabezpečiť svojbytnosť slovenského národa a jeho rovnoprávnosť v rámci Uhorska.
Rovnako nastoľoval požiadavku zriadenia autonómneho územia Hornouhorské slovenské okolie, ktoré by spravovali Slováci prostredníctvom svojich volených zástupcov.
Slovenskí národovci požadovali nároky na slovakizáciu správy, súdnictva a školstva na území slovenského okolia, adekvátny pomer pri používaní slovenčiny a maďarčiny v úradnom styku a vyučovaní. Štefan Marko Daxner si plne uvedomoval význam slovenčiny na formovaní moderného slovenského národa: "Kto reč našu vytíska, potlačuje, nenávidí, ten vytíska, potlačuje, nenávidí nás samých. Jej krivda je krivda naša, jej právo, právo naše, jej česť, chvála naša, jej rozšírenosť sila naša, jej podstata, to sme sami!"
Medzi nemenej závažné ustanovenia, ktoré boli zakotvené v memorande, patrila požiadavka zriadenia právnickej akadémie, ďalej na univerzite v Pešti mala vzniknúť katedra reči a literatúry slovenskej. Štát mal zároveň podporovať slovenské kultúrne ustanovizne a ďalšou požiadavkou bolo primerané slovenské zastúpenie v hornej snemovni uhorského snemu.
Memorandum, programový dokument slovenských národných požiadaviek, sa však nepodarilo v tej dobe uskutočniť. V roku 1863 sa však o memorandum opierali zakladatelia Matice slovenskej, pričom memorandové požiadavky zostali základným programovým cieľom slovenských národovcov až do prvej svetovej vojny.
Národná rada Slovenskej republiky (NR SR) rozhodla v roku 1993 o tom, že 7. jún bude pamätným dňom, keď si budú obyvatelia Slovenska pripomínať túto významnú udalosť z druhej polovice 19. storočia.
Zdroj: www.juls.savba.sk, www.kultura-fb.sk, www.martin.sk
