V akom veku ste sa začali venovať hokeju?
Chodil som asi do tretej, možno do štvrtej triedy základnej školy. Bývali sme na Bystričke, kde bolo hokejové ihrisko, na ktorom sme v zime trávili množstvo času. Keď som potom videl v telke majstrovstvá sveta, tak som našim povedal, že chcem hrávať hokej.
Dnes sú deti často zamerané len na jeden šport a predovšetkým im chýbajú zručnosti, ktoré sme sa my – zástupcovia staršej generácie, automaticky a prirodzene naučili na ulici. Vnímate to rovnako?
Okrem hokeja som hrával futbal za Bystričku a to až do mužskej kategórie. K tomu treba pridať ešte hokejbal a samozrejmé bolo, že keď partia hrala tenis, volejbal či basketbal, tak som sa bez rozmýšľania zapojil. Tieto spontánne aktivity neuveriteľným spôsobom pomáhajú pri napredovaní mladého športovca.
Súhlasíte s tým, že najfundovanejší tréneri by mali pracovať pri mládeži?
Keď si spomeniem, ako mi v hokejových začiatkoch pomohli a ako zásadne sa na mojom raste podieľali tréneri Kleskeň, Beniač či Farkaš, tak s tým stopercentne súhlasím. Aj potom som však mal na trénerov veľké šťastie, pričom od každého sa dalo naučiť množstvo nových vecí.
Vyrastali ste v časoch, keď sa formovala takzvaná zlatá generácia slovenského hokeja. Aký bol vtedy mládežnícky hokej?
