V akom veku ste sa začali venovať atletike?
Pomerne neskoro, mal som štrnásť rokov. Na škole sa mi podarilo vyhrať nejaké preteky, všimol si ma učiteľ Ján Zuberec, ktorý bol zároveň atletickým trénerom a spýtal sa, či by som nešiel trénovať do martinského klubu.
MIROSLAV VANKO
Narodený 14. marca 1973 v Martine. Pretekal na olympiáde v Atlante. Na majstrovstvách Európy 1998 v Budapešti skončil ôsmy v behu na 5 000 m. Na halových ME 2000 v Gente vybojoval v behu na 3 000 m deviate miesto. V slovenských historických tabuľkách mu patrí druhé miesto v behoch na 5 000 i 10 000 m aj v polmaratóne. Slovenské rekordy drží na tratiach 2 000 m, 10 km na ceste a v hale na 3 000 aj 5 000 m. Stále je majiteľom viacerých národných rekordov v juniorskej kategórii i v kategórii do 22 rokov.
Osobné rekordy
1 500 m 3:44,14 min
2 000 m 5:04,50 min (slovenský rekord)
3 000 m 7:50,13 min
5 000 m 13:32,87 min
10 000 m 28:01,87 min
10 km (cesta) 28:37 min (slovenský rekord)
Polmaratón 1:04:04 h
3 000 m (hala) 7:54,59 min (slovenský rekord)
5 000 m (hala) 13:54,39 min (slovenský rekord)
Predtým ste robili nejaký šport?
Ako každý chlapec z dediny som hrával futbal a hýbal sa od rána do večera. Išlo o spontánne aktivity, ktoré, žiaľ, dnes už poriadne ustúpili do úzadia. Boli to nádherné časy, pohyb sme všetci brali ako bežnú súčasť dňa, v podstate nám nič nechýbalo.
Dostalo sa nám do uší, že v detskom veku ste mali nejaké to kilečko navyše. Je to pravda?
Našlo sa dosť detí, ktoré boli odo mňa chudšie (smiech). Nebolo to však nič dramatické a dosť to ovplyvnila aj genetika. Navyše, chutila mi domáca strava a doslova som zbožňoval chlieb s masťou a cibuľkou. Keby ste vtedy prišli k nám na dedinu a videli dieťa, ktoré po uliciach behá s touto pochúťkou v ruke, tak som to ja (smiech).
V dorasteneckom veku ste prešli k trénerovi Pavlovi Sloukovi, pod ktorého rukami vyrástlo množstvo skvelých bežcov. V čom je čaro tohto kouča?
Okrem toho, že je skvelý odborník, tak by som vyzdvihol jeho prístup. Dokázal veci robiť takou formou, že až keď bolo po všetkom, tak si človek uvedomil, koľko toho odmakal. Nič nesilil, bol dostatočne trpezlivý, ako sa hovorí – netlačil zbytočne na pílu. Náš výkonnostný progres bol plynulý, v tom veku nám dával asi to najlepšie, čo sme mohli dostať. V klube sme boli výborná partia, tiež na strednej škole mi vychádzal v ústrety riaditeľ Ľudo Lettrich, ktorý takisto behával.
V roku 1991 ste narukovali na vojenčinu do Dukly Banská Bystrica. Bol to veľký skok?
