Od začiatku júla ste sa zapojili do prípravy fortunaligového tímu MFK Ružomberok. Ako by ste opísali prvé dojmy?
Nemôžem povedať krivé slovo. V kabíne je pohodová partia, nikto sa na nič nehrá. Takisto ľudia, ktorí sa okolo tímu točia, sú profíci a snažia sa hráčom vyjsť v ústrety. Na veľké hodnotenia je ešte čas, pretože som pri mužstve len krátko, no Ružomberok je klub, kde všetko funguje, ako má.
Členom ružomberského kádra je Peter Ďungel, s ktorým ste hrali spolu v Martine. Je to veľká pomoc?
Samozrejme. S Peťom sme boli v Martine spoluhráči a takisto s jeho bratom Tiborom sme toho v drese Fomatu preskákali dosť. Je dobré, keď prídete do nového prostredia a niekoho tam poznáte. Peťo je fajn chalan a dúfam, že raz mu budem môcť jeho ochotu nejako oplatiť.
Skúste povedať, v čom je najväčší rozdiel medzi prvoligovou a treťoligovou úrovňou?
Možno sa to na prvý pohľad až tak nezdá, ale rozdiel je pomerne veľký. Hráči sú predovšetkým po kondičnej stránke na tom veľmi dobre, a tak má tréning úplne iné tempo a intenzitu. Všetko treba robiť rýchlejšie, čo je tlak na vašu hernú vyspelosť a techniku. Ja sa však toho nebojím a teraz je len na mne, ako sa s týmito výzvami popasujem.
V čom zatiaľ cítite najväčší deficit?
Rado Somík: Fínsku hokejovú školu nekopírujeme Čítajte Asi v kondícii. Je to však logické, pretože doteraz som chodil do roboty a futbalu sa venoval až po práci. Pre týchto chalanov je futbal zamestnaním a nemajú na starosti nič iné, len sa stopercentne sústrediť na zápasy, tréningy a dostatočnú regeneráciu. Ten rozdiel sa musel niekde prejaviť.
Kedy ste s Ružomberčanmi nadviazali prvé vážnejšie rozhovory o vašom prípadnom pôsobení pod Čebraťom?
Vlani po zápase Slovnaft Cupu, keď nás Ružomberok porazil v Žabokrekoch 2:0. Prišiel za mnou tréner Haspra, či sa s ním neporozprávam.
O čom ste debatovali?
