Pani učiteľka,
zasiali ste do nás semienko dramatiky a ľudskosti, polievali ste nás láskou a trpezlivosťou.
Vyklíčili sme, rastieme, kvitneme... sme plody Vašej práce a lásky.
Sme to my- Vaši malí – veľkí herci, Vaše mažoretky, Vaše detičky.
Ostali už len spomienky, ktoré zosilneli začínajúcim školským rokom.
Tisíce slov, pohybov, postáv, kostýmov, svetiel, divákov, potleskov, súťaží... Za tým ste Vy, pani učiteľka.
Bude nám chýbať veta :
„VYPĽUŤ ŽUVAČKY! KLAPKA ! ZAČÍNAME ! „
Budú nám chýbať vaše etudy, koncoročné diskotéky a zmrzliny, tony jabĺčok z Vašej záhradky, Vaše úžasné koláčiky a hektolitre voňavých čajíkov, ktoré ste nám s láskou varili.
Bude nám chýbať Váš úsmev a pohladenie. Boli ste to Vy, ktorej sme pošuškali naše boľačky, ktorej sme ukázali prvé tajné lásky.
Vždy ste nás učili, že v živote treba improvizovať a hlavne byť sám sebou.
Naučili ste nás vychutnať si vôňu divadla a človečiny, vážiť si okamihy... aj to, že sa oplatí bojovať za svoje sny, že nakoniec vyhrá dobré nad zlým..., že život je ako rozprávka...
V každom z nás je kúsok z Vás. Sme vďační za to, že sme mali to šťastie byť Vašimi žiakmi.
Čo povedať ?
Na toto predstavenie ste nám zabudli dať scenár.
Vyznanie len pre Vás, pani učiteľka.
A padá opona...
Rozdelí svet na Váš a náš..., ešte doznieva tichá pieseň...
Púšťame si ju pomaly do srdca...
Držíme sa za ruky, podídeme na okraj javiska s názvom život.
Klaniame sa ...ešte raz... a, ešte raz
Vám aj nám...
Aplauz sa vlieva do žíl...
Spolu sme to zvládli...
Kryjeme slzu a chvenie...
Zhasínajú svetlá...
Na zemi pokrčené scenáre.
Počuť kroky... buchnutie dvier.
Tak odchádzajú legendy...
Nie, nie je to lúčenie...
Počuť jej klopkajúce lodičky...
Sadá na bicykel smer nebo,
aby už zajtra mohla režírovať nebeské divadlo.
Žiaci pani učiteľky Zdenky Kevickej
