Tvorivý proces v divadle vedie k vytváraniu neformálnych pracovných vzťahov, takže aj tie medziľudské sú blízke, dôverné. Toto ľudské zblíženie vedie k tomu, že odchod niekoho z radov divadelníkov do večnosti bolestivo zasiahne všetkých, celý kolektív.
Tak to bolo aj pri poslednej smutnej správe, že zomrel Ján Barto, dlhoročný člen umeleckého súboru Slovenského komorného divadla Martin.
Vďaka jeho vitalite aj napriek pokročilému veku, len pred mesiacom dovŕšil 93 rokov, všetci verili, že ako jeden z najstarších divadelníkov na Slovensku bude naďalej svedkom vývoja profesionálneho divadla od začiatkov až po dnešné dni.
Upísal sa Tálii na dlhé roky
Do martinského súboru prišiel len dva roky po jeho vzniku a žil s ním až doteraz, keď Slovenské komorné divadlo dovŕšilo sedemdesiatpäť rokov svojej existencie. Veľakrát sa pri podobných smutných príležitostiach hovorí o zásluhách generácie, ktorá stála pri zrode slovenskej profesionálnej divadelnej siete. Aj zosnulý inšpicient a herec Ján Barto patril k tým, ktorí sa plní elánu, predsavzatí, odhodlania, ale aj pokory, obetavosti a skromnosti upísali Tálii v povojnovom čase, v polovici štyridsiatych rokov, aby potom desaťročia rozdúchavali plamene divadelnej vatry.
Zvlášť sa skon Jána Bartu dotkol tých členov súboru, ktorí nastúpili do martinského divadla v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď bolo v súbore veľa hereckých osobností, z ktorých mnohí boli svedkami vzniku martinského divadla.
Ale vzácni ľudia boli aj v ďalších profesiách – režiséri, dramaturgovia, výtvarníci, samozrejme, aj javiskoví a dielenskí pracovníci či administratíva, na ktorých v tom čase spočívala zodpovednosť za umeleckú tvorbu a celkový chod inštitúcie. Vďaka nim mladí divadelníci žili bezstarostne, akoby v závetrí, pretože bolo sa s kým poradiť, na koho sa spoliehať. Postupne sami naberali skúsenosti, ťažisko tvorby, zodpovednosť sa presunula na ich plecia, roky pribúdali a dnes ako najstaršia generácia sú zasa oni oporou mladým kolegom.
Vydarené prevzatie štafety
Janko Barto však bude chýbať, vďaka jeho kamarátskej a ústretovej povahe, aj mladým členom hereckého súboru, ktorých úctu, priazeň a priateľstvo si veľmi vážil, dodávalo mu silu, životnú radosť a veľakrát to verejne vyslovil, ako ho teší stáť s mladými kolegami na javisku.
Keď prišiel čas a opustil javisko, bol spokojný, keď videl, ako mladí kolegovia úspešne prevzali štafetu, ktorú sám desiatky rokov niesol.
Bude chýbať umelcom, javiskovým i dielenským pracovníkom, administratívnemu, organizačnému i pomocnému úseku ako i ľuďom mimo divadla a, samozrejme, divákom.
Spomienky naňho však zostanú, tak v pamäti starších, ako aj mladších kolegov, v mysliach sa zachová jeho pokorná, oddaná služba Tálii.
Najväčší zármutok časom prebolí, divadlo pôjde ďalej svojou cestou, tak ako ide už trištvrte storočia, ale darí sa to len vďaka takým ľuďom, divadelníkom, akým bol Ján Barto.
