Peter Bartoš sa chcel naučiť iba korčuľovať, dotiahol to až do NHL

Od detstva ste sa túžili stať hokejistom?

Chcel som byť futbalistom a na futbal som aj chodil. Do našej školy ale raz prišiel tréner Hazucha a hľadal chlapcov, ktorí by si chceli vyskúšať hokej. V tom čase som ako jediný z partie, ktorá sa stretávala pred naším barákom, nevedel korčuľovať. Tak mi napadlo, že ak sa prihlásim na hokej, tak ma tam aspoň naučia korčuľovať.

Peter Bartoš (5 fotografií)

Naučili vás korčuľovať naozaj fantasticky, práve v tejto disciplíne ste na ľade počas hráčskej kariéry vynikali. Čo bolo za tým, že väčšina súperov s vami korčuliarsky nestíhala?

Mal som na začiatku kariéry šťastie na kvalitných trénerov. Naučili ma korčuľovať v správnom posede, čo môjmu sklzu veľmi pomáhalo. Keď máte správnu techniku, tak sa na ľade až tak nenadriete a aj tak dokážete korčuľovať rýchlo. Ja som v Martine dostal kvalitné základy a z toho som neskôr mohol ťažiť.

V súčasnom hokeji sa kladie veľký dôraz práve na kvalitné korčuľovanie. Trúfnete si odhadnúť, či by v dnešnej konkurencii vynikli vaše korčuliarske schopnosti ešte viac?

Aj keď som v závere hráčskej kariéry zažil nástup spomínaných trendov, ťažko sa mi to porovnáva. Poviem to takto. Kedysi som vždy vychádzal na ľad s tým, že musím niečo vymyslieť. Bolo to viac o hokejovom myslení a podobných veciach. Dnes sa všetko deje vo veľkej rýchlosti, na nič nie je čas, všetci jazdia hore-dolu, zjednodušene povedané, nahodíte puk na zadný mantinel a korčuľujete za ním. Mne viac sedel starý štýl, ktorý bol viac o kreativite. V súčasnosti majú na vrch dobre fyzicky disponované tímy.

Vráťme sa ešte na prelom osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Boli ste súčasťou martinských družstiev, ktoré sa v kategórii mladšieho i staršieho dorastu prebojovali až do finálového turnaja o majstra Československa. Na ňom štartovali len po dva najlepšie české a slovenské celky. Ako mohol malý klub dosiahnuť taký úspech?

Bola za tým, ako vždy, predovšetkým poctivá robota všetkých hráčov, trénerov a ľudí, ktorí sa točili okolo hokeja. V kabíne sa zišla skupina hráčov s veľkým potenciálom, pričom výborne sme spolu vychádzali aj mimo ľadu. Všetko, čo si malo sadnúť, si fantasticky sadlo, hokej nás neskutočne bavil, tešili sme sa na tréningy, na zápasy, na spoluhráčov. Ako mladší dorastenci sme pod vedením trénera Eduarda Gibláka získali aj medailu a tuším len o jeden gól horšie skóre nás obralo o titul. Zo zlata sa vtedy tešil Zlín alebo Litvínov, pričom vo vzájomnom súboji sme celkového víťaza dokázali poraziť. V staršom doraste nás na záverečnom turnaji viedol Ladislav Jesenský a skončili sme štvrtí. Boli sme trošku sklamaní, ale keď sa na to pozriem spätne, tak to bol ďalší parádny výsledok.

Zo silného ročníka ste sa v profesionálnom hokeji najviac presadli vy. V čom ste boli od spoluhráčov, ktorí takisto mali veľké predpoklady uspieť, lepší?