Jazdu Juraja Bellana vysielal Eurosport

V Martine to mladých chlapcov ťahá skôr na hokej či futbal. Mali ste od začiatku športovej kariéry jasno, že z vás raz bude špičkový cyklista?

Pohyb som mal odmalička v krvi a musím poďakovať rodičom, že ma k športovaniu viedli a vždy podporovali. Vyskúšal som futbal, hokejbal, stolný tenis i tenis, ktorému som sa intenzívnejšie venoval asi do dvanástich rokov. Veľmi ma bavilo hrať zápasy a porovnávať sa so súpermi, ale s trénovaním to bolo horšie. Raz boli v Martine cyklistické preteky, a tak som si to išiel vyskúšať. Súťažilo sa na horských bicykloch, pričom na štarte boli chalani, ktorí už mali špeciálnejšiu výbavu, dresy a tak ďalej. Ja som mal len požičaný bicykel, ktorý bol určený predovšetkým na zjazd, takže bol v porovnaní s tými, ktoré mali moji súperi, o dosť ťažší. Obuté som mal obyčajné tenisky a musel som si požičať aj prilbu. Napriek tomu sa mi podarilo vyhrať. Takto nejako odštartovala moja cyklistická kariéra.

Juraj Bellan (5 fotografií)

S cyklistikou ste začínali v martinskom klube R.C.T. Martin a na turčianskych cestách. Máte v našom regióne nejakú obľúbenú trasu, ktorú by ste nám odporučili?

Výborná na tréning je Cesta SNP. Nestretnete na nej až toľko áut, sú tam aj kopčeky, a ak máte chuť, môže sa na nich poriadne zapotiť. Nádherná ja aj tamojšia scenéria. Aktuálne sa celkom dobre dá zajazdiť aj na bývalej betónke z Martina do Turčianskych Teplíc. Po rekonštrukcii má dosť široké krajnice, takže napriek dosť hustej premávke sa tam dá jazdiť pomerne bezpečne.

Keď sme pri trénovaní, aký dlhý čas musí profesionálny cyklista stráviť na bicykli?

Závisí to od fázy sezóny, v ktorej sa nachádzate, ale v priemere tak 25 hodín za týždeň. K tomu ešte treba pripočítať špeciálne cvičenia na regeneráciu či spevnenie tela, ktoré musíme zvládnuť po absolvovaní jazdeckého tréningu. Bez nich by totiž cyklistovi veľmi rýchlo odišli ruky či chrbát.

V roku 2016 ste sa stali členom kontinentálneho tímu Dukla Banská Bystrica. Bol to správny krok?

Určite áno. Je dobré, že na Slovensku takýto tím máme. Vytvoril totiž našim šikovným jazdcom podmienky porovnateľné s tými, aké majú kontinentálne zoskupenia v zahraničí. Cyklistika je sama osebe dosť náročná na cestovanie a keď ste navyše členom zahraničného tímu, tak sa počas sezóny doma prakticky ani neukážete. Takisto je v súčasnej konkurencii poriadne náročné získať miesto v kvalitnom kontinentálnom tíme.

V Dukle pôsobíte štyri roky. Aký kus cesty za ten čas prešiel tím a tiež vy osobne?

Tím vedie po správnej ceste športový riaditeľ Martin Fraňo. Nebojím sa ho prirovnať k ľuďom ako Patrick Lefevere, ktorý je šéfom tímu Deceuninck – Quick Step. Martin Fraňo ovláda všetko od opravy bicykla cez vybavenie štartu na kvalitných pretekov až po stanovenie správnej taktiky. Je to zároveň výborný človek. Keby v Dukle nebol, tak už by náš tím asi nefungoval na súčasnej úrovni, čo by bola dosť veľká rana aj pre celú slovenskú cyklistiku.

Aký je rozdiel medzi súťažením na kontinentálnej úrovni v porovnaní s najvyšším levelom World Tour?

O podmienkach na prípravu sa nemusíme baviť. Na pretekoch World Tour má jeden tím osem jazdcov, u nás ho tvorí päť – šesť pretekárov. Kontinentálna cyklistika je tiež iná v tom, že u nás nemáme v pretekoch až toľko kopcov a väčšinou sú kratšie. Stúpanie je väčšinou na začiatku etapy, nasleduje zjazd a potom sa valí do cieľa po 100 km dlhej rovine. Napríklad taký vrchár ako Nairo Quintana by u nás veľa etáp nevyhral, pretože proti šprintérom by nemal šancu. Na pretekoch World Tour je zväčša prvá časť voľnejšia, favoriti sa zahrievajú, štartové pole ide z veľkej časti pohromade a jazdci si v pelotóne vedia aj pokecať. U nás sa ide naplno od štartu, takže z tohto pohľadu to máme o niečo ťažšie. Keď však ide do tuhého a World Tour jazdci zaberú naplno, je to poriadny frmol.

Ako dopadne porovnanie kontinentálneho a World Tour tímu?