Janko Krč, redaktor spravodajstva a športu
Janko Kŕč žije v Nitre, no o Turiec sa stále zaujíma. (zdroj: archív JK) Čas letí ako bláznivý, spieva sa v jednej piesni. A je to veru pravda. Už je pár rokov odvtedy, čo som naposledy zavrel dvere na „mojej“ redakcii a tiež pár rokov, čo som sa z Turca presťahoval niekoľko desiatok kilometrov západnejšie – do Nitry.
To rozhodnutie presadiť „starý strom“ nebolo ľahké, ale silnejšia bola túžba vidieť na staré kolená rásť naše vnúčence. Našťastie, pribalil som si so sebou množstvo krásnych spomienok. Oživujem ich návštevami rodiska, komunikáciou s rodinou, priateľmi, známymi, bývalými susedmi. A tak ďakujem technickému pokroku, za to, že „skrátila“ aj vzdialenosti.
Často sa mi spomienky vynárajú najmä vtedy, keď na webe „listujem stránkami“ Turčianskych novín. Teraz, v predvianočný čas, spomínam na chvíle, keď sme finišovali s tvorbou a výrobou posledného čísla v roku. Nezabudnem, ako sme sa pripravovali, hľadali témy s úprimnou snahou, aby sme čitateľom ponúkli zaujímavé čítanie na sviatočné dni. Bolo samozrejmosťou, že v redakcii sa počas záverečných dní roka aj dlhšie svietilo, lebo dať dokopy dvojčíslo, nie je len tak.
Tvorivá nervozita opadla až v deň, keď sme v rukách držali finálny výsledok. Práve na tú chvíľu sme sa najviac tešili, lebo sa stalo tradíciou, že popoludní sme sa kompletná redakcia stretli, najčastejšie na chalupe u Mira Ruttkaya, na spoločnom zavŕšení redakčného roka. Tam už rozvoniavala bohatá kapustnica redakčného šéfkuchára Jarka Podhorského. Predtým, ako sme sa do nej pustili, sme si ešte pochutili na tradičných makových lokšiach, ktoré zas boli špecialitou Zuzky Bukovskej.
Roky ubehli, mnoho sa zmenilo. Aj redakčný kolektív. Vraj aj redakcia je už na inej adrese. Ešte som tam na dvere jej nového pôsobiska nezaklopal, lebo pliaga korona obmedzila aj cestovanie. Dúfam, že sa tak stane na budúci rok. Ale na to bude treba, aby sme boli zdraví. A to želám nielen sebe, mojim blízkym, redakcii, priateľom, ale aj všetkým Turčanom.
