Na prechádzky do prírody chodíte často s fotoaparátom, v ktorých okamihoch najradšej stláčate spúšť?
Prechádzku prírodou si už bez fotoaparátu ani neviem predstaviť. Odkedy fotím, pozerám sa na prírodu a krajinu inou optikou, optikou hľadáčika... Objekty si nevyberám, ony sa mi núkajú samy. Kráčate či stojíte, očami pohládzate krajinu, a zrazu cítite, že teraz je ten správny čas stlačiť spúšť. Najlepšie niekoľkokrát za sebou, sú to okamihy, momenty, ktoré možno skončia v koši... a možno nie..., ale to je tá výhoda digitálnej doby.
Mnohé fotky, o ktoré sa delíte aj s mnohými ľuďmi na sociálnej sieti, aj poeticky popíšete. Nachádzate v prírode poéziu, príbeh, možno romantiku? V čom je toto všetko skryté?
Príroda je pre mňa chrám, do ktorého vstupujem s úctou a pokorou. Je v nej poézia, príbeh a aj obrovský kus romantiky. Len stačí otvoriť oči... Vždy som rada písala a možno som sa našla v príbehoch fotografií. Sú to moje osobné postrehy, pocity, tipy...
Každá fotografia je môj malý osobný príbeh. Vyvoláva vo mne emócie a spomienky. Musí mať energiu, náboj. Veľakrát sú to pohľady, kde nie je dôležitá hĺbka ostrosti, ale hĺbka vnímania a pocitu. Lebo aj banálne a bežné veci môžu zaujať.
Ktoré ročné obdobie je na fotenie najlepšie?
Milujem jar, keď sa príroda prebúdza a zo zeme vykúkajú prvé hlávky snežienok, keď sa stromy menia na snehobiele nevesty a zem a vzduch neskutočne vonia. Vtedy si vzdychnem, že škoda, že sa nedá nafotiť aj vôňa. Milujem aj leto, keď je všetko svieže, zelené, keď nás slniečko hladká svojimi lúčmi a dni sú dlhé – aj na fotenie. Leto ma napĺňa bezstarostnosťou. Ale milujem aj jeseň, tú prenádhernú paletu farieb, ktorú vie namiešať len príroda. A zima? Kontrasty bielej krajiny s modrou oblohou sú tie najkrajšie. V duši pokoj a čisto. A v každom ročnom období zlatá hodinka, tú mám najradšej.
Blogerka Nikoleta Vujisicová: Vianoce boli pre mňa vždy ťažké Čítajte Čím vás očarí zima?
Zima vie vytvárať nádherné obrazy snehových vločiek, rozprávkovú romantickú krajinu. U mňa sú to návraty do detstva, keď zimy boli ešte zimami aj niekoľko mesiacov. Nič nebolo krajšie ako zimy na dedine, obrovské záveje, chodníky, z ktorých človeku trčala len hlava. Spomínam si na bunkre zo snehu, lyžovanie bez lyžiarskych vlekov. Aj dnes ma vie tá nekonečná beloba krajiny preniesť do tých nádherných rokov detstva.
Ktoré kúty Turca máte najradšej a prečo?
Celý náš Turiec je malebný a mnohí nám ho závidia. Kdekoľvek vybehnem, pookrejem. V každom kúte nájdem niečo prekrásne. Ale predsa sú miesta, kde sa vraciam častejšie, sú to napríklad „moje topole“ pod Blatnickým hradom, kde chodím už takmer polstoročie.
Moje topole rovná sa moje detstvo. Miesto s genius loci, ktoré keby vedelo rozprávať, veľa by o mne prezradilo. Vydržím tam sedieť celé hodiny. Veľmi mám rada aj okolie Turčianskeho Jasena, fotogenickej a malebnej dedinky v údolí, ktorá je prekrásna zo všetkých svetových strán. Koľkokrát tam idem, toľkokrát objavím nové pohľady. No a, samozrejme, dedinka môjho detstva – Folkušová, kde spia svoj večný sen moji rodičia.
Často vás vidieť aj na rôznych podujatiach Múzea slovenskej dediny v Martine. Čo vás tam ťahá?
Vyrastala som na dedine a mám k tomuto prostrediu veľmi blízky vzťah. A ak sa prostredie spája s kvalitnými akciami, ktoré vás vtiahnu do deja, človek má niekedy pocit, že cestuje v čase a vracia sa do detstva. A akcie v martinskom Múzeu slovenskej dediny sú naozaj zárukou kvality. V čase korony mi veľmi chýbajú. Ale ak hľadáte pokoj a ticho, odporúčam tam ísť aj mimo akcií a stráviť tam v pokoji hoci aj celý deň.
Doba je moderná, rýchla, digitálna. Dokážeme si uchovať naše tradície?
Voľný čas je veľmi dôležitou súčasťou nášho života. Často si kladieme otázku, ako a kedy vypnúť. Aj v rýchlej a modernej dobe sa dá na chvíľku pozastaviť a vnímať. Práve spomínané akcie v našom skanzene sú toho príkladom. Vraciame sa do minulosti aj v školách na hodinách regionálnej výchovy, vlastivedy, osobnými návštevami zaujímavých miest a putovaním po stopách tradícií. A aj digitálna doba ponúka svoje možnosti, minimálne môžeme tradície zdokumentovať a šíriť ďalej, hoci aj na sociálnych sieťach. Pokračovať v tom, čo začal geniálny Karol Plicka. Fotografia je spomienka, ktorá nikdy nevybledne.
Máte náročnú prácu, ste riaditeľkou školy, vzdelávate deti, nepochybne máte aj iné povinnosti. Ako si nájdete čas na fotenie?
Okrem mojej rodiny, detí a vnučky mám dve veľké lásky – svoju prácu a fotenie. A práve fotenie a príroda mi dodávajú novú energiu, ukazujú mi, že popri starostiach a problémoch existujú krásne maličkosti, ktoré ak dokážeme vnímať, liečia našu dušu a napĺňajú nás novou energiou. Všetko sa vždy vyrieši a pominie, ale krása prírody je tu večná. Na fotenie si vždy nájdem čas, hoci aj cestou z práce. Fotoaparát mám vždy so sebou. Práve fotenie je pre mňa niečím, čo nemusím robiť, čo nie je termínované. Je to niečo oslobodzujúce od všedných starostí, niečo, čo robiť chcem. Želám všetkým, aby si dokázali nájsť vo svojom živote okrem svojej práce niečo, čo ich bude napĺňať pokojom a radosťou.
Odkedy fotíte, kto vás k tomu priviedol?
K foteniu mám blízky vzťah už od detstva. Prvý, kto ma zoznámil s fotografiou, bol môj starší brat Dušan. Mali sme doma tmavú komoru a všetko zariadenie, ktoré bolo treba na vyvolávanie fotiek. Pamätám si, že ako malé dievča som mu sedela na kolenách a fascinovane som pozerala do misky s ustaľovačom a vývojkou a nechápavo som pozorovala, ako sa na bielom papieri zjavuje nejaký obraz. Považovala som ho vtedy za čarodejníka.
No k priamemu foteniu som sa dostala asi pred 15 rokmi, odvtedy som dvakrát vymenila môj malý kompakt Canon za zrkadlovku Nikon. Ale stále zastávam názor, že kvalitná fotka nie je len o fotoaparáte, ale o vnímaní objektu.
Mali ste aj výstavu svojich fotografií?
Áno, mala som dve autorské výstavy v Mestskej knižnici v Martine – Skryté krásy pri príležitosti životného jubilea a Jesenné impresie. Za úspech považujem aj výstavu fotiek a prezentáciu krás Turca v Prahe v Jindřišskej veži. Už deväť rokov sa zúčastňujem letného tábora LETAVY v Kokave nad Rimavicou ako účastníčka fotodielne.
Nezvyčajnosť tohto medzinárodného tábora pre dospelých, najväčšieho svojho druhu v strednej Európe, s účasťou niekoľko stoviek účastníkov spravidla v štrnástich tvorivých dielňach, spočíva v tom, že pre každého letaváka je to udalosť roka, druhé Vianoce v lete, kedy môžeme nechať každodenný život za sebou a necháme sa vtiahnuť do sveta umenia a osem dní môžeme žiť život, ktorý sme si vysnívali.
