Bolo skoro ráno, predajnička driemala. Zasvietim. Ranné šero sa stratí, kvietky sa rozžiaria a jemne zívnu. Pokukujú na mňa a snažia sa ma rozveseliť. Vidia to, čo ja nie. Pohladím ich a vymením vodu. No jedna váza mi spadne...
„Och joj“, poviem si. Voda sa rozleje a ako opreteky uteká do všetkých kútov. Rýdzo slovensky a od srdca si zanadávam. Zdvihnem kvietky zo zeme a utieram podlahu. Šomrem si popod nos, v zmysle ako mi dnes deň pekne začína.
Pokrčená s boľavými krížami vyžmýkam mokrú handru. Zohnem sa a spod pultu sa snažím všetko vytrieť. Zrak mi spočinie o poličku vyššie. Len tak si tam odpočíva cédečko. Odsuniem vedro s handrou a utriem si ruky. Vezmem ho do rúk a čítam: Alchymista. (Paulo Coello). Hm...tak dávno som ho už nepočula.
