Ján Kurhajec pracuje v Slovenskom komornom divadle v Martine ako rekvizitár už 35 rokov. Jeho prácu neraz divák vôbec nevidí, no je veľmi podstatná, často takmer neviditeľná a možno i nedocenená. Ako sa zdá, byť rekvizitárom je miestami aj poriadne nepredvídateľné dobrodružstvo.
V čom spočíva práca rekvizitára?
Je pravdou, že toto povolanie nemôže robiť každý. Vyžaduje si to množstvo času, námahy, ale najmä výtvarné cítenie. Jedno ma trápi, že z tejto brandže v divadle už nie je nikto. My keď pôjdeme do dôchodku, ostane také vákuum a toho sa bojím. Mám už 60 rokov. Mladí sa do tejto práce nehrnú, chýba im výtvarný cit. Viete, každá inscenácia, na ktorej pracujeme, si vyžaduje iné rekvizity. Nedávno sme robili také veľké muchy do Spaľovača mŕtvol. Režisér jednoducho príde, povie, ako si veci predstavuje a ja to musím všetko nakúpiť, vyrobiť alebo zohnať. V tomto je moja práca naozaj pekná a zaujímavá. Má svoje výhody aj nevýhody. Je síce fakt, že nemusím nastúpiť do práce presne o siedmej ráno, no na druhej strane pracujem v sviatok, v piatok aj cez víkendy. Pri mojej práci človek nemôže hľadieť na hodiny, pretože musí mať veci hotové do určitého termínu. Najhoršie je, že človek nikdy nevie, či to urobil zle alebo dobre. Buď sa rekvizity režisérovi páčia alebo nie.
