MARTIN. Martinčan Michal Hojstrič sa za necelý rok stokrát vybral pešo na Martinské hole.
Nebola v tom žiadna stávka, ani žiadna dopredu stanovená méta.
„Prišiel koronavírus, rôzne obmedzenia, na jar sme prakticky s výnimkou prírody nemohli chodiť nikde, a tak sa mojou „cieľovkou“ stali Martinské hole. Paradoxne, prakticky nikde inde nechodievam, túry ma až tak nelákajú. No k holiam mám akýsi špeciálny vzťah, možno preto, že ich poznám od- mala,“ vysvetľoval Martinčan.
Expresný finiš
O stovke začal Michal rozmýšľať až vtedy, keď mal za sebou viac ako polovicu. Vtedy si povedal, že by sa to mohlo podariť. Ale nebolo to také jednoduché, ešte v polovici októbra bol na čísle šesťdesiat. Napokon to v expresnom štýle zvládol, no dalo mu to zabrať.
„V zime som chodil hore v mínusových teplotách, niekedy bolo aj pätnásť stupňov pod nulou, v lete sa zas ortuť teplomera občas blížila k tridsiatke. Niekedy som mrzol, inokedy zmokol, veľakrát som aj nevládal. Sem-tam som aj spadol, no našťastie, vyhýbali sa mi zranenia. Ale aj tak to často bolelo. Samozrejme, veľakrát ma potiahli kamaráti i kamarátky, ktorí chodievali na Martinky so mnou,“ povedal Michal Hojstrič.
