Zahral si s Lálom i Antonom Šťastným, no doma sa jeho služieb zriekli

Jaroslav Markovič starší (7 fotografií)

Patríte do silnej generácie bratov Šťastných a množstva ďalších skvelých hráčov. Aké ťažké bolo v tých časoch získať miesto v hokejovom tíme?

Ako deti sme prakticky nerobili nič iné, len v lete hrali futbal a v zime hokej. Dnes väčšina detí trávi veľa času za počítačmi. Vtedy boli rodičia radi, že sme aspoň chvíľu sedeli doma na zadku. Hneď po príchode zo školy leteli tašky do kúta a bežalo sa von s hokejkami alebo loptou. Raz ma kamaráti zobrali na zimný štadión, kde robili výber do hokejového družstva. Prišlo nás tam viac ako 50 a menšiu polovicu z nás vybrali. Tiež obrovský rozdiel oproti súčasnosti, keď na hokej zoberú prakticky každého.

V čase vašich začiatkov ešte v Martine nefungovali hokejové triedy. Kedy sa chodilo najčastejšie trénovať?

Ráno, keď išli rodičia na šiestu do práce, tak nás doniesli na štadión. Potrénovalo sa a potom sme rýchlo bežali do školy, pretože bolo treba stihnúť začiatok vyučovania.

Vtedy ešte nebol martinský zimný štadión zastrešený. Čo sa stalo, keď nasnežilo?

Najskôr sme si museli odhrnúť ľadovú plochu. Keď naváľalo veľa snehu, tak aspoň jej časť. Zasnežené ihrisko nebolo dôvodom na zrušenie tréningu.

A čo hokejový výstroj?

Nebol síce úplne špičkový, no klub nám ho zabezpečil. Keď sa mi napríklad zlomila hokejka, tak som dostal novú. Rodičia sa týmito vecami nemuseli zaťažovať. Bolo to dobré nielen v tom, že im to ušetrilo financie, ale neriešili ani iné veci okolo. Dnes rodičia musia vrážať do mladých hokejistov dosť vlastných peňazí a potom majú niektorí pocit, že môžu hovoriť aj do práce trénerov. To je veľmi škodlivý prístup. Moji rodičia vedeli, že chodím na hokej, že ma to baví a to bolo celé.