Boxerský svetový šampión porozprával detaily zo stretnutia s Jiřím Kajínkom

Michal Franek (14 fotografií)

Doma vás bolo osem súrodencov, piati chalani a tri dievčatá. To sa občas tvrdé päste aj mohli hodiť?

(Smiech). Až také zlé to zas nebolo. Pravda ale je, že rodičia nás nejako nerozmaznávali a mali s nami plné ruky práce. S odstupom času môžem povedať, že som im našu výchovu vôbec nezávidel. Nejdem žalovať na súrodencov, ale ja sa priznám, že som bol odmalička poriadny šinter a občas som sa i v škole pobil.

Dnes rodičia dovezú svoje ratolesti autom až na tréning. Ešte predtým im, obrazne povedané, poutierajú soplíky pod nosom a až potom ich pošlú trénovať. Vy ste pri siedmich súrodencoch asi takýto servis nemali?

Ani sa nám o tom nesnívalo. Na box som začal chodiť ako dvanásťročný. Bývali sme v Gbeľanoch a na prvý tréning ma zaviedol do Martina starší brat Miro, ktorý vtedy robil v ZŤS-ke. Box ma hneď chytil, no brat ma pravidelne na tréningy vodiť nemohol, a tak mi nezostalo nič iné, len tam chodiť sám. Zo školy som pribehol domov, hodil tašku do kúta a utekal na stanicu do Varína, aby som stihol vlak do Vrútok. Zo železničnej stanice som potom cestoval linkou číslo jedenásť na Podháj. Naspäť mi šiel osobák až o pol ôsmej večer, ale dosť často meškal. Stávalo sa mi, že domov som občas prišiel až po desiatej.

Tréneri rýchlo vycítili váš potenciál a ako štrnásťročný ste sa dostali do Strediska vrcholového športu v Dubnici. Bola veľká chyba, že sa tieto strediská neskôr zrušili?

Jednoznačne. Teraz sa v podstate budujú nanovo, len sa nevolajú strediská vrcholového športu ale športové akadémie. Na tie časy sme tam mali všetko, čo začínajúci športovec potrebuje. Výborné tréningové zázemie, dobrú stravu a bol i priestor na regeneráciu. Popritom sa dali zvládnuť aj školské povinnosti. Bývali sme na internáte s inými športovcami a pamätám si, že kamarát som bol napríklad s výborným cyklistom Jozefom Regecom. Ten mal skvelú kariéru, pričom okrem iného dokázal vyhrať etapy na legendárnych Pretekoch mieru a jazdil tam v žltom drese.

Ako to bolo v stredisku vrcholového športu s finančnými odmenami pre športovcov?

Nešlo o horibilné sumy, ale oproti rovesníkom, ktorí vrcholovo nesúťažili, som si mohol dovoliť viac. Za socializmu u nás profesionálny šport oficiálne neexistoval a všetci boli amatéri. Odmeňovali nás formou rôznych refundácií a podobne. Bolo to však tiež postavené motivačne a v princípe platilo, že keď ste mali lepšie výsledky, tak boli aj vyššie refundácie.

Pravidelne ste nastupovali proti starším a silnejším súperom a sparing partnerom. Nemali ste minimálne na začiatku kariéry z toho rešpekt?

Samozrejme, nebolo to vôbec ľahké, no človek si dokáže zvyknúť na všetko. Práve súperenia s vyspelejšími protivníkmi ma posúvali ďalej a dnes viem, že najmä vďaka tomu som sa dostal v boxe na špičkovú úroveň. Neskôr sa ale začal vynárať iný problém, keď bolo komplikované zohnať sparinga, ktorý by so mnou chcel boxovať.

Nemohol byť dobrým sparingom brat Ján, ktorý v roku 1980 vybojoval na olympiáde v Moskve bronz?

Jano bol o sedem rokov starší, a preto sa s ním na začiatku mojej kariéry nemalo veľký zmysel porovnávať. Mal dobrú techniku aj silu úderov, skôr mi občas dal nejakú radu a to som si vážil.

Neskôr ste sa v ringu stretli ako súperi a veľkú diskusiu vyvolala najmä vaša prehra vo finále majstrovstiev Československa v Nitre v kategórii do 71 kg. Ako sa vtedy veci mali?