Slovenský rekordér o legendárnom Michaelovi Johnsonovi, bol dosť odmeraný

Štefan Balošák (4 fotografie)

Atletike sa venovali i vaši dvaja starší súrodenci Ľuboš a Jana. Keby nebolo ich, stali by ste sa jedným z najlepších slovenských šprintérov?

Starší brat Ľuboš bol môj vzor, trénoval v martinskom klube, a tak ma ako dvanásťročného zobral na štadión. Ďalšia možnosť, ako sa dostať v Martine k atletike, boli Turčianske hry. Možno by si ma na nich tréneri všimli a aj tak by som skončil v atletickom klube.

V knihe venovanej okrúhlemu výročiu martinskej atletiky som sa dočítal, že ako chlapec ste spadli do studne a nebyť starej mamy, mohla celé vec skončiť veľmi zle. Je to pravda?

V živote som zažil niekoľko situácií, po ktorých som si mohol povedať, že som sa druhýkrát narodil. Táto však bola pravdepodobne najhoršia z nich. Stalo sa to v lokalite neďaleko Fatry, kde mal otcov kamarát záhradku a vtedy opravovali, tuším, strechu na chatke. Mali tam i studňu, ktorá bola prekrytá, nebolo ju dobre vidieť, a tak som do nej spadol. Nebyť pohotového zásahu starej mamy, naozaj sa to mohlo skončiť tragicky.

Prejdime radšej na športovú tému. Už ako 16-ročný ste zabehli 200 metov za 21,90 sekundy, čo bol vtedy československý dorastenecký rekord. Nechceli ste behať skôr kratšie šprinty?

Časom sa to vždy nejako vyprofiluje a tréneri zistia, ktorá trať vám najviac sedí. Viem, že spomínaná dvestovka sa bežala na pražskom Strahove a pre mňa bola veľká motivácia súťažiť na tomto štadióne. Tento výsledok mi otvoril dvere do reprezentácie, keď ma nominovali do šprintérskeho juniorského kvarteta, ktoré sa predstavilo v štafete na 4 x 400 metrov na pretekoch Družba, čo bolo prestížne zápolenie krajín vtedajšieho socialistického bloku. Na nich svojím spôsobom začala moja štvrťkárska cesta.

Po juniorskom svetovom šampionáte v roku 1990 ste dostali ponuku napredovať v atletike a zároveň študovať na americkej univerzite. Prečo ste túto šancu nevyužili?

Mal som ponuky na štipendium asi z troch univerzít. Atletiku som nevnímal tak, že ma raz bude živiť, skôr som si ju užíval, v pozitívnom slova zmysle som sa ňou zabával. V princípe bolo jedno, či sa jej budem venovať doma alebo v zahraničí. Takisto moja angličtina nebola ideálna. Na strednej škole sme ju mali len v druhom polroku od tretieho ročníka aj to ako nepovinný predmet. Vtedy sa ešte v našom školstve preferovala ruština.