TURIEC. Zuzana Ondroušková je riaditeľkou a spoluzakladateľkou jedinej škôlky pre autistické deti v Turci. Podľa nej sú špeciálni pedagógovia tí, ktorí by mali vidieť svetlo na konci tunela, keď za nimi prídu zúfalí rodičia. Rodiny s autistickým členom sú často na okraji spoločnosti a autizmus je ešte vždy tabu.
Zasvätili ste svoj život deťom s autizmom. Prečo?
Povedala by som, že autizmus a detičky, ktoré majú túto diagnózu, ku mne tak nejako prirodzene prišli. Jednoducho sa mi to celé stalo. Vyštudovala som špeciálnu pedagogiku v kombinácii s logopédiou. Pracovala som ako špeciálna pedagogička na základnej škole, ale aj ako logopedička v súkromnom centre. Už na vysokej škole som robila svoju bakalársku aj diplomovú prácu s dieťatkom s autizmom. Po skončení školy si ma našla jedna rodina, ktorá potrebovala zaškoliť chlapca s vysokofunkčným autizmom do bežnej základnej školy.
Fotograf Juraj Gavura: Hodiny trávim hľadaním detailov krajiny, ktoré iní nevidia Čítajte Najviac som sa však stretávala s takýmito deťmi v špeciálnom pedagogickom centre. Odtiaľ som už priamo vstúpila do občianskeho združenia – Spoločnosť na pomoc osobám s autizmom – Turiec (SPOSA – Turiec), ktoré sa venuje starostlivosti a podpore pre rodiny s autistickým členom. Ešte som však so štúdiom celkom neskončila. Práve teraz sa popri starostlivosti o svoju takmer trojročnú dcérku Dorotku snažím dokončiť doktorandské štúdium na Masarykovej univerzite v Brne. Tam sa rovnako venujem práve deťom s autizmom.
Je to náročná práca?
“Spoločnosť by mala pracovať nielen na prijatí týchto detí, ale aj celých rodín. Tie sa často ocitajú z dôvodu nepochopenia na okraji spoločnosti.
„
Svoje poslanie milujem, ale učím sa naozaj každý deň. Autizmus je vždy iný, u každého dieťatka sa prejavuje odlišne. Učím sa väčšej pokore a trpezlivosti, naše deti sú úžasné a vždy ma inšpirujú. Spočiatku bolo najťažšie sa odosobniť a na ťažké prípady autizmu nazerať pozitívnym pohľadom. My by sme mali byť tí, ktorí vidia pomyselné svetlo na konci tunela, keď prídu zúfalí rodičia. Situácie, kedy si dieťatko náhodou ublíži, ma vždy vystrašia, doposiaľ ich veľa nebolo, ale človek si vtedy uvedomí, akú veľkú má zodpovednosť. Oči máme neustále na deťoch.
Bez trpezlivosti to asi nejde.
Trpezlivosť je výbornou vlastnosťou, ale schopnosť flexibilne reagovať, pokorne pristupovať k dieťaťu a nájsť humor aj tam, kde pomaly nie je, to sú významné predpoklady, ako túto prácu zvládnuť. U nás je humor na dennom poriadku. Jeden chlapec sa minule smial tak nahlas, že to rozosmialo nás všetkých. Autistické deti sú deti ako každé iné.
