V slovenskom športe je dodržanie dohody skôr výnimka ako pravidlo

Vladimír Škuta (7 fotografií)

S futbalom ste začínali v rodnej Ďanovej?

Áno, ale už ako malého žiačika ma tréner Stano Eisner zobral do Martina. Neskôr v doraste sme vytvorili silnú partiu, ktorej sa podarilo postúpiť do prvej ligy. V tíme bolo veľa skvelých futbalistov. V bráne stál Majo Mada, v poli nastupovali chalani ako Paľo Siekel, Miro Gregor či Vlado Pleško. Viedol nás skvelý tréner a zároveň výborný chlap Milan Šimko, ktorý poskladal súpisku z chalanov z mesta a dediny. Vytvoril síce rôznorodý, ale skvelý mix hráčov, ktorí ťahali za jeden koniec povrazu. Boli to skvelé časy a už ako sedemnásťročnému sa mi podarilo dostať do áčka.

V roku 2002 si vás vyhliadla Dukla Banská Bystrica. Ako hodnotíte svoje účinkovanie pod Urpínom?

Vytypoval si ma tréner Anton Jánoš, ktorého môžem nazvať mojím mentorom, pričom po futbalovej i ľudskej stránke mi tento kouč dal veľmi veľa. Na Duklu som prišiel v čase, keď ju preberal súčasný prezident SFZ Ján Kováčik a klub začal napredovať. Jednu sezónu sme sa v druhej lige zachránili, no o rok sa nám už podarilo postúpiť do najvyššej súťaže, v ktorej sme ako nováčik skončili o bod za Slovanom na druhom mieste. V kabíne sedeli hráči ako Jaro Kentoš, Dušan Tóth, Robo Semeník či Viktor Pečovský.

Mohli ste si zahrať európsku súťaž, ale odišli ste do Ličartoviec. Prečo?

Pri tíme skončil Anton Jánoš, ktorého vymenil Ladislav Molnár a úplne sme si nesadli. Chcel som ísť za trénerom Jánošom do Trenčína, ale tam ma Dukla nechcela pustiť. Naskytla sa šanca ísť sa ukázať do Ličartoviec. Mužstvo, ktoré viedol Ján Kozák st., odchádzalo na sústredenie do Turecka, pred ktorým ešte hralo prípravný zápas. Nastúpil som, vyhrali sme tuším 5:0 a mne sa podarilo dať štyri góly. Pamätám si, že ma hneď posadili do auta, dali mi do rúk pero a papier, povedali mi – napíš si podmienky, ideme podpísať zmluvu.
Bolo to ako z nejakého filmu, keď sa to dozvedel môj agent, poriadne zúril (smiech). Všetko však dobre dopadlo.

Potom ste sa však zranili. Ako táto nepríjemnosť ovplyvnila vašu ďalšiu kariéru?

Stalo sa to na sústredení v Turecku v zápase proti ruskému celku Machačkala. Ličartovce sa pretransformovali na MFK Košice, mňa poslali na hosťovanie do druholigových Michaloviec. Bola to pekná sezóna, do klubu akurát vstupoval jeden zo súčasných majiteľov, vyskladali tam silný tím, do ktorého výborne zapadli Ukrajinci, a bol v ňom napríklad i Jano Šafranko. Vtedy do prvej ligy postupovali až tri mužstvá a my sme skončili tesne štvrtí za Slovanom, Sencom a Prešovom.

Zahraničný angažmán ste okúsili v českom Olomouci. Čo vám dali dva roky za riekou Moravou?