MARTIN. Dvadsaťšesťročný Martinčan Peter Lamoš začínal snívať svoj sen ešte ako tínedžer v malom tetovacom štúdiu vo Vrútkach.
Dnes je prvým tatérom na svete, ktorý pre svoj výnimočný talent a schopnosti získal v USA zelenú kartu. Peter nikdy nedal na reči z okolia, porovnáva sa len s tým, kým bol on sám včerajší deň a už päť rokov žije svoj americký sen na Floride vo West Palm Beach. Hovorí, že Slovensko mu už príliš nechýba.
Prečo práve tetovanie? Kedy ste prišli na to, že sa mu v živote chcete venovať?
Už ako malý chlapec som miloval kreslenie. Odmalička som maľoval a venoval som sa umeniu. Pracoval som rôznymi technikami s ceruzkou v kresbe, ale vyskúšal som aj rozmanité techniky maľby. O pár rokov som sa dostal k technike graffiti. Tetovania ma vždy nejakým spôsobom priťahovali a fascinovali. Keď som mal 16 rokov, kúpil som si prvý strojček na tetovanie a hneď som vedel, že toto je niečo, čomu sa chcem v živote venovať.
Aj toto sa v rozhovore dozviete:
- Sú Slováci vo výbere tetovaní konzervatívnejší?
- Aké úspechy sa Petrovi v Amerike podarilo vytetovať?
- Ako mladý Martinčan získal ako prvý tatér na svete zelenú kartu v USA za výnimočný talent?
- Zmenilo sa niečo v práci tatérov v Amerike príchodom pandémie?
- Ako vníma podporu študentov na Slovensku a v Amerike?
- Aký je podľa Petra rozdiel v mentalite Slovákov a Američanov?
- Ako bojoval s predsudkami v škole?
- Tetoval aj slávne osobnosti?
Aké boli vaše pracovné tatérske začiatky?
“Myslím si, že najväčší vplyv na môj úspech mala moja mentalita. Vždy, keď mi niekto povedal, že sa niečo nedá, alebo že niečo nedokážem či nemôžem, odpovedal som len – sleduj. Mám pod sebou rôznych lekárov, ktorí pre mňa pracujú – a to som ani nedokončil strednú školu.
„
Začiatky boli náročné. Bola to pre mňa úplne nová technika, na ktorú som si potreboval zvyknúť. Tetovanie nie je ako kreslenie, je to práca s ľudskou kožou, každý človek má inú pokožku, ktorá inak reaguje. Prešiel som si procesom učenia sa a tréningu od práce na umelej koži, neskôr na mne, no môžem prezradiť, že už hodinu potom, ako som rozbalil môj prvý strojček, som mal aj svoje prvé obete. (smiech) Na prvého zákazníka si úprimne nespomínam, ale myslím, že to bol jeden z mojich priateľov, ktorý mi povedal, že si na ňom môžem vyskúšať, čo chcem.
Z malého mesta Martin ste sa dostali až do ďalekej Ameriky, kde žijete a tetujete. To sa vám ako podarilo?
Mal som 20 rokov, keď som tetoval ešte na Slovensku v Žiline a vo svojom prvom tetovacom štúdiu vo Vrútkach. Počas zimy som sa pohrával s myšlienkou ísť na dovolenku do Ameriky. Povedal som si – čo keby som tam pár týždňov tetoval a precestoval nejaké štáty?
Na štátnice som prišla v šatách pod kolená, aby ma brali vážne Čítajte Poslal som portfólio svojej práce do niekoľkých tetovacích štúdií na Floride a krátko nato sa mi ozvali asi zo štyroch z nich.
Pozvali ma na hosťovačku, pretože im akurát chýbal niekto, kto by sa venoval realistike. Spolu s priateľkou sme si začali vybavovať víza a o štyri mesiace sme odlietali. Už prvý týždeň sa mi v Amerike veľmi zapáčilo. Miesto, práca aj mentalita ľudí. Premýšľal som, ako by som v Amerike mohol ostať legálne.
Pomerne rýchlo ste sa dostali do povedomia. Aké boli začiatky práce v Amerike? Bolo náročné sa tam presadiť?
Najťažšia bola asi jazyková bariéra a moja chabá angličtina. Dorozumieť sa so zákazníkmi bola výzva, no všetko sa dá, keď sa chce. Našťastie, moja priateľka vedela hovoriť po anglicky plynule, vyštudovala bilingválnu školu.
